V hlbokej, tichej tôni, kde slnečné lúče kreslili na dno ligotavé obrazce, sa malý vodný pavúčik Argi trápil. Práve sa vynoril na hladinu, opatrne nabral medzi chĺpky na zadočku malú, striebornú bublinku vzduchu a ponoril sa s ňou naspäť pod vodu. Jeho osem malých nožičiek usilovne kmitali, aby svoj vzácny náklad doniesol na miesto, kde si chcel postaviť domček. No len čo sa priblížil k vodnej rastlinke, bublinka sa mu vyšmykla a veselo odplávala naspäť k hladine.
„Ach jaj, zase nič,“ povzdychol si Argi a sklamane sledoval stratenú guľôčku vzduchu. Bol to už jeho desiaty pokus. Všetci jeho súrodenci už mali svoje krásne podvodné zvony plné vzduchu, v ktorých si pochutnávali na vodných blškách a oddychovali v suchu. Len jeho domček stále neexistoval. Cítil sa frustrovaný a trochu aj osamelý.
Zodvihol svojich osem očí k hladine. Vyzerala tak ďaleko. „Ako to len robia?“ zašepkal si pre seba. „U nich to vyzerá tak jednoducho.“
Neďaleko sa pomedzi kamienky pomaly posúval starý rak Klepeto. Zastal a zacvakal klepetami. „Kam sa tak ponáhľaš s tou bublinkou, mladý pane? Vyzerá to, akoby si ju nemal kam uložiť.“
Argi sa na neho pozrel. Mal pravdu. Bublinka sa nemala o čo zachytiť. „Chcem si postaviť domček. Taký, aký majú všetci. Ale nedarí sa mi,“ priznal smutne.
Klepeto sa zamyslel. „A kam chceš tie bublinky vlastne ukladať? Na prázdne miesto? To je ako stavať dom bez základov. Najprv potrebuješ pevnú konštrukciu, nie?“
Konštrukciu? Argi sa zamyslel. Zrazu mu to došlo. Veď on najprv potrebuje sieť! Ako mohol zabudnúť na to najdôležitejšie? „Ďakujem, pán Klepeto! Jasné! Sieť!“ zvolal a hneď sa pustil do práce.
Našiel si pekné miesto medzi dvoma stonkami vodnej rastliny zvanej stolístok. Začal spriadať vlákna. Ťahal ich z jednej stonky na druhú, krížom-krážom. Bol taký nadšený, že sa ponáhľal a oká na sieti nechal príliš veľké. „Hotovo!“ povedal si hrdo a znova vyrazil k hladine po ďalšiu bublinku.
Tentoraz bol opatrnejší. Bublinku pomaly priniesol k sieti a pokúsil sa ju vtlačiť dnu. Na chvíľu sa zdalo, že sa to podarilo! Bublinka sa zatriasla, zachytila sa o jedno vlákno, no vzápätí sa pretlačila pomedzi veľké oká a opäť unikla hore.
„Nieee!“ skríkol Argi tak nahlas, až sa malá rybka Plutvička, ktorá plávala okolo, zľakla.
„Čo tak kričíš? Skoro som narazila do kameňa,“ povedala Plutvička a zvedavo si prezerala jeho deravú sieť. „Čo to tu majstruješ? Vyzerá to ako rešeto na cedenie komárov.“
Argi sa zahanbil. „Snažím sa postaviť vzdušný zvon. Ale nejde mi to. Všetko robím zle.“
Plutvička sa zasmiala, ale nie posmešne. „Možno to len potrebuje viac trpezlivosti. Pozri, tvoja sieť vyzerá slabá. Keď som okolo nej preplávala, skoro sa roztrhala. Potrebuješ ju hustejšiu a pevnejšiu. Oveľa hustejšiu!“
Argi si povzdychol. Zase odznova. Cítil sa unavený, ale slová raka Klepeta a rybky Plutvičky mu stále zneli v hlave. „Konštrukcia... hustejšia... pevnejšia...“ opakoval si. Rozhodol sa, že to nevzdá. Zničil starú, nepodarenú sieť a začal odznova.
Tentoraz si dal záležať. Vlákno ku vláknu, očko k očku. Tkal pomaly a precízne, ako najlepší krajčír. Vytvoril hustú, pevnú plachtu v tvare kupoly, ktorá bola bezpečne uchytená o tri silné stonky. Každý uzlík dvakrát skontroloval. Keď skončil, sieť bola taká hustá, že cezeň takmer nebolo vidieť. Bola dokonalá.
„Tak, a teraz príde tá najdôležitejšia časť,“ zašepkal si a srdiečko mu bilo od vzrušenia.
Znova sa vydal na dlhú cestu k hladine. Tam sa prevrátil bruškom nahor a ponoril svoj zadoček pokrytý jemnými, vodeodolnými chĺpkami. Medzi ne sa zachytila pekná, veľká bublina vzduchu. Teraz vyzeral, akoby mal na sebe strieborné nohavice. Opatrne, aby o nič nezavadil, začal klesať ku svojej novej sieti.
Srdce mu búšilo. „Prosím, prosím, nech to vyjde,“ šepkal si.
Priblížil sa k sieti zospodu a jemne sa o ňu otrel. Bublinka sa ladne oddelila od jeho tela a vkĺzla pod kupolu. A tam ostala! Neunikla! Zachytila sa v hustej pavučine a vytvorila malý, strieborný kopček vzduchu.
„Podarilo sa!“ zajasal Argi potichu. Bol to len malý kúsok vzduchu, ale bol to začiatok.
Znova a znova sa vydával na cestu k hladine. Bolo to únavné, ale pohľad na rastúci vzdušný zvon mu dodával silu. Jedna bublinka. Dve bublinky. Tri. S každou ďalšou sa jeho domček zväčšoval. Spočítal ich desať, potom dvadsať. Už sa ani nesnažil počítať. Len nosil a nosil. Bublinky sa pod sieťou spájali do jednej veľkej, ligotavej gule, ktorá odtláčala vodu. Vyzeralo to ako čarovná krištáľová kupola uprostred zeleného vodného sveta.
Keď bol jeho zvon dostatočne veľký, Argi do neho opatrne vliezol. A vtedy sa to stalo! Zrazu bol v suchu. Okolo neho bola voda, ale on sedel v útulnej, vzduchom naplnenej izbičke a dýchal úplne normálne. Pozrel sa von cez priehľadnú stenu svojej bubliny. Videl Plutvičku, ako na neho udivene hľadí. Zamával jej jednou nožičkou.
Plutvička priplávala bližšie a ústa mala otvorené od úžasu. „Ty... ty si to dokázal! To je najkrajší domček v celej tôni! Vyzerá ako perla!“
Došuchtal sa aj rak Klepeto. Chvíľu si Argiho dielo prezeral a potom uznanlivo zacvakal klepetami. „Vidíš, mladý pane? Nebolo to o rýchlosti, ale o premýšľaní a trpezlivosti. Stal sa z teba skvelý podvodný inžinier.“
Argi sa cítil nesmierne hrdý. Nebolo to kúzlo. Bola to jeho vlastná práca, jeho vynaliezavosť a jeho trpezlivosť. Z malých neúspechov sa naučil, ako na to. Teraz mal svoj vlastný, bezpečný a suchý domov pod hladinou.
Práve vtedy okolo preplávala malá vodná blška. Argi ju rýchlym pohybom chytil a vtiahol do svojho zvona. Tam, v pokoji a suchu, si na nej pochutnal. Bol to jeho prvý obed v novom domove.
Odvtedy Argi vo svojom vzdušnom zámku nielen býval a jedol, ale neskôr v ňom vychoval aj svoje vlastné malé pavúčiky. Učil ich, ako si postaviť vlastný zvon. A vždy im hovoril: „Nevadí, ak sa vám to nepodarí na prvýkrát. Ani na druhý. Každý pokus vás naučí niečo nové. Dôležité je nevzdať sa a premýšľať.“
A keď budete niekedy pri jazierku alebo pomaly tečúcej vode, dobre sa pozrite medzi vodné rastliny. Možno tam zbadáte malú, striebornú bublinku, ktorá sa ani nehne. A budete vedieť, že to nie je kúzlo, ale úžasný domček malého, šikovného staviteľa.