Veveričiak Leo mal plán. Ten najlepší plán na svete! Staval najvyššiu vežu zo šišiek, akú kedy Veselý les videl. Jedna šiška, druhá, tretia... veža sa opatrne týčila k nebu. Chýbal už len posledný, najkrajší kúsok – malý lieskový oriešok na samý vrchol. Leo sa načiahol, jazyk sústredene vyplazený, a...
Au!
Prst! Píchlo ho niečo ostré. Leo sykol od prekvapenia a bolesti. Oriešok mu vypadol z labky a celá jeho nádherná veža sa s rachotom zosypala na zem.
„Hlúpy prst! Hlúpa bolesť!“ hneval sa Leo a fúkal si na boľavú labku. „Všetko mi to pokazila!“ Zlostne kopol do spadnutých šišiek a sadol si na mach. Mal chuť plakať. Celé jeho úsilie bolo zničené a ešte ho k tomu všetko bolelo.
Práve vtedy okolo neho prebehol jeho najlepší kamarát, zajac Filip. Zastal tak prudko, až mu uši zaviali. „Leo! Čo sa stalo? Tvoja veža...“
„Spadla,“ zamračil sa Leo a ukázal mu labku. „A toto za to môže. Táto neznesiteľná bolesť!“
Filip si prezrel Leovu labku. V brušku prsta sa mu zalesklo niečo tenučké a tmavé. „Aha, máš tam triesku,“ povedal. „To nič nie je. Proste na to nemysli. Poď, budeme sa naháňať! Zabudneš, že to bolí.“
Leo neisto vstal. Skúsil urobiť pár krokov, ale pri každom pohybe ho v prste nepríjemne pichlo. „Nejde to, Filip,“ pokrútil hlavou. „Stále to cítim. Je to ako malý zvonček, ktorý mi v labke stále vyzváňa a kričí: ‚Pozor!‘“
„Zvonček?“ zasmial sa Filip. „To je čudné prirovnanie. Poďme sa spýtať sovy Elky. Ona vie všetko o čudných veciach.“
Sova Elka sedela na konári starej borovice a driemala s jedným okom privretým. Keď k nej prišli, pomaly otvorila aj druhé. Jej veľké, múdre oči si ich premerali.
„Čo vás trápi, mládenci?“ zahúkala tichým, mäkkým hlasom.
„Lea bolí labka a hovorí, že je to ako zvonček,“ vysvetlil rýchlo Filip. „Ja mu vravím, aby na to nemyslel, ale nefunguje to.“
Elka zletela nižšie a opatrne si prezrela Leovu labku. Prikývla. „Filip má dobrý nápad, niekedy pomôže rozptýlenie. Ale Leo má pravdu. Bolesť je naozaj ako zvonček. Alebo skôr ako taký malý, ale veľmi dôležitý poplašný systém.“
„Poplašný systém?“ nechápal Leo. „Ako ten, čo majú včely pri úli, keď sa blíži medveď?“
„Presne tak!“ usmiala sa Elka. „Predstav si, že tvoje telo je veľké kráľovstvo. Tvoja hlava je hrad a v ňom sedí kráľ – tvoj mozog. Po celom kráľovstve, teda po celom tvojom tele, vedú tenučké cestičky. Volajú sa nervy. A po týchto cestičkách behajú maličkí, rýchli poslovia.“
Leo a Filip počúvali so zatajeným dychom.
„Keď je všetko v poriadku,“ pokračovala Elka, „poslovia si len tak pokojne chodia a hlásia kráľovi: ‚Všetko je v poriadku! Slniečko svieti, v labkách je teplo.‘ Ale keď sa niečo stane... napríklad, keď sa do kráľovstva dostane votretrec, ako táto trieska v tvojom prste...“
Elka ukázala krídlom na Leovu labku. „...jeden z poslov to okamžite zbadá. Rozbehne sa po svojej cestičke najrýchlejšie, ako vie, priamo do hradu v tvojej hlave. Tam vtrhne ku kráľovi a z celej sily zakričí: ‚POZOR! PROBLÉM! V KRÁĽOVSTVE PRSTOV JE NEBEZPEČNÝ VOTRELEC!‘ A to, čo ty cítiš ako bolesť, je vlastne ten hlasný krik posla.“
Leo sa pozrel na svoju labku s novým záujmom. „Takže tá bolesť... nie je zlá?“
„Vôbec nie,“ prikývla Elka. „Je to tvoj ochranca. Ten posol kričí preto, aby si si všimol, že niečo nie je v poriadku. Aby si prestal stavať vežu a pozrel sa, čo sa stalo. Čo myslíš, čo by sa stalo, keby si toho posla nepočul a staval by si ďalej s trieskou v prste?“
Filip sa zamyslel. „Asi by sa mu tá trieska zatlačila hlbšie.“
„A potom by sa to mohlo zapáliť a bolelo by to ešte viac,“ dodal Leo, ktorý už začínal chápať.
„Presne tak,“ pochválila ich Elka. „Bolesť ti hovorí: ‚Zastav sa. Pozri sa sem. Postaraj sa o toto miesto, potrebuje tvoju pomoc.‘ Chráni ťa pred väčším zranením.“
Leo si zrazu svoju boľavú labku vážil o trochu viac. Nebola to len nepríjemnosť. Bol to dôležitý odkaz. „A čo teraz? Ako toho posla utíšim?“
„Musíme vyriešiť problém, na ktorý upozorňuje,“ povedala Elka vecne. „Musíme toho votrelca, tú triesku, dostať von. Ale pozor, toto je veľmi jemná práca. Na vyberanie triesok sú potrebné špeciálne nástroje a veľmi čisté labky. S týmto ti vždy musia pomôcť dospelí, rozumieš? Nikdy to neskúšaj sám.“
Leo a Filip vážne prikývli.
Elka zaletela do svojho dutého stromu a o chvíľu sa vrátila s malou krabičkou z brezovej kôry. Opatrne ju otvorila. Vnútri mala maličkú pinzetu z vtáčieho pierka a kúsok čistej pavučiny na dezinfekciu. „Teraz sa nehýb, Leo,“ povedala a jemne, ale pevne uchopila jeho labku. S nesmiernou presnosťou chytila koniec triesky a jedným rýchlym pohybom ju vytiahla.
„Jaj!“ sykol Leo, ale bola to len chvíľka. Hneď potom pocítil obrovskú úľavu. Ostrá, pichľavá bolesť bola preč.
Elka ešte priložila na ranku kúsok čistej pavučiny. „A je to. Posol už nemusí kričať, lebo votrelec je preč.“
Leo si prezeral prst. Stále ho trochu cítil, ale už to nebolo to nepríjemné pichanie. Bola to len taká jemná, tupá pripomienka. „Ešte to trochu cítim,“ povedal zvedavo. „To ešte nejaký posol šepká?“
„Áno,“ usmiala sa Elka. „Teraz už len tichučko šepká kráľovi: ‚Všetko je v poriadku, ale toto miesto sa hojí. Buď naň chvíľu opatrný.‘ Je to ako keď sa alarm vypne, ale ešte chvíľu bliká červené svetielko, aby si vedel, kde bol problém.“
Leo sa s vďakou pozrel na Elku a potom na svoju labku. Pohladil si ju. „Ďakujem ti, malý posol,“ zašepkal svojmu prstu. „Ďakujem, že si na mňa dával pozor.“
Filip sa usmial. „Tak čo, ideme tú vežu postaviť znova? Tentoraz si dáme väčší pozor.“
Leo s radosťou prikývol. Vrátili sa k hromade šišiek a začali odznova. Leo už bol oveľa opatrnejší. Vždy, keď bral do labky šišku, spomenul si na malého rýchleho posla, ktorý behá po cestičkách jeho tela a stráži ho.
A keď konečne na vrchol veže položil malý lieskový oriešok, necítil len hrdosť na svoju prácu, ale aj vďačnosť za bolesť. Už vedel, že nie je jeho nepriateľom. Bola jeho strážcom, jeho tichým a niekedy hlasným ochrancom.
A čo vy, deti? Cítili ste už niekedy takýto malý alarm vo svojom tele, keď ste sa buchli alebo pichli? Všimnite si nabudúce, ako vám vaše telo hovorí: „Pozor, dávaj na seba pozor!“