Kvapka Klára sa narodila v bystrom potôčiku, ktorý veselo preskakoval kamene a spieval si zurčiacu pesničku. Bola jednou z miliónov kvapiek a jej život bol jedno veľké dobrodružstvo. S kamarátkami sa kotúľala po listoch, špliechala na breh a hrala naháňačku s malými rybkami. Rieka Jordán, do ktorej sa ich potôčik vlieval, ich niesla stále ďalej a ďalej.
„Kam vlastne všetci ideme?“ spýtala sa raz Klára staršej a skúsenejšej kvapky menom Rosa.
Rosa sa na chvíľu zamyslela. „Počula som, že naša cesta sa končí vo veľkom, preveľkom mori. Ale je to zvláštne more. Vraj sa z neho nedá nikam odísť.“
Kláre sa to nezdalo. „Akože nedá? Veď každá rieka niekam tečie. A z každého jazera musí voda odtekať, inak by sa vylialo!“ Mala to odpozorované. Vždy, keď napršalo priveľa, potok stúpol a prebytočná voda si našla novú cestu. Bol to jednoduchý, jasný poriadok.
Ale čím bližšie boli k svojmu cieľu, tým viac zvláštnych rečí počuli. Ryby, ktoré plávali proti prúdu, im hovorili: „Tam ďalej neplávajte! Vzduch je tam ťažký a voda chutí čudne. Žiadna z našich sesterníc tam nežije.“ Vtáčiky štebotali o obrovskej vodnej ploche, ktorá sa v slnku trblietala tak silno, až z toho boleli oči.
Klára cítila v sebe malý uzlík neistoty. Mala rada pohyb, zmenu, prúdenie. Predstava miesta, kde sa všetko zastaví, ju trochu desila. „A čo sa s nami stane, ak odtiaľ naozaj niet cesty von?“ šepkala svojim kamarátkam, keď sa večer hompáľali na hladine. Nikto však nepoznal odpoveď.
Jedného dňa sa rieka spomalila a rozšírila. Voda okolo nich sa stala lenivou a akoby ťažšou. Klára a jej priateľky sa prevalili cez posledný malý prah a zrazu boli tam. Pred nimi sa rozprestierala nekonečná, tichá a takmer nehybná hladina. Bolo to Mŕtve more.
Prvé, čo si Klára všimla, bol vzduch. Bol hustý a voňal inak – nie sviežo po tráve a hline, ale sucho a slano. A tá chuť! Klára sa zvedavo oblizla a hneď sa striasla. „Fuj! To je slané! Oveľa slanšie ako slzy obra, o ktorom nám rozprával starý rak!“
Jej kamarátka Perla sa pokúsila ponoriť, ako to robievali v rieke, keď sa hrali na schovávačku. Ale nešlo to. Voda ju jemne, no neústupne tlačila späť na hladinu. „To je zvláštne,“ čudovala sa. „Cítim sa ľahká ako pierko. Nemôžem sa potopiť!“
Skúsili to všetky. Hopkali, vrteli sa, snažili sa klesnúť ku dnu, ale more ich vždy jemne zdvihlo a nechalo ich hompáľať sa na povrchu ako malé, priehľadné loptičky. Toto bolo prvé veľké tajomstvo. Prečo sa nedá potopiť?
Druhé tajomstvo bolo to, o čom hovorila Rosa. Klára sa rozhliadala po celom horizonte. Nikde nevidela žiadny odtok, žiadnu rieku, ktorá by z mora pokračovala ďalej. Voda sem len pritekala z ich rieky Jordán, ale nikam neodchádzala. „Takže je to pravda,“ zašepkala sklamane. „Sme na konci. Tu zostaneme navždy.“ Zmocnil sa jej smútok. Jej veselá, zurčiaca cesta sa skončila v tomto tichom, slanom väzení.
Ako tak ležala na hladine a smutne pozerala na oblohu, prihovoril sa jej drsný, ale pokojný hlas. „Ale vôbec nie ste na konci. Pre vás je to len prestupná stanica.“
Klára sa prekvapene otočila. Hneď vedľa nej sa na slnku ligotalo niečo biele a hranaté. Bol to starý, múdry kryštál soli. Volal sa Soľko. Bol tu už stovky rokov a videl prichádzať a odchádzať miliardy kvapiek.
„Prestupná stanica?“ zopakovala Klára nechápavo. „Ale veď odtiaľto nič neodteká!“
Soľko sa zablysol. „Neodteká, to je pravda. Ale odlieta.“
Práve vtedy začalo slnko, ktorému tu hovorili veľký zlatý pastier Samo, poriadne hriať. Klára zrazu pocítila, že je ešte ľahšia. Cítila jemné, hrejivé šteklenie, akoby ju niečo neviditeľné ťahalo nahor. Trochu sa zľakla. „Čo sa to deje? Cítim, akoby som sa strácala!“
„Nestrácaš sa,“ upokojoval ju Soľko. „Meníš sa. Veľký pastier Samo je smädný. Pije si z mora, ale pije len vás, čisté vodné kvapky. Nás, soľ, nevie piť. My sme pre neho príliš ťažkí.“
Klára pozorne počúvala. Začínala chápať. „Takže slnko nás pije?“
„Presne tak,“ prikývol Soľko. „Vytiahne ťa vysoko na oblohu. Tam sa stretneš s ďalšími kamarátkami a vytvoríte spolu biely obláčik. A vietor vás potom odnesie ďaleko, ďaleko preč, kde sa znova zmeníte na dážď a vaša cesta sa začne odznova.“
Kláre odľahlo. Takže to nie je koniec! Je to len časť oveľa väčšieho kolobehu. Zrazu sa jej predstava letu do neba zapáčila. Bude to nové dobrodružstvo! Ale ešte stále jej vŕtala v hlave jedna vec.
„Soľko, a prečo je táto voda taká slaná, že nás udrží na hladine? V rieke sme sa vedeli ponoriť až na dno.“
Soľko sa znova zablysol, tentoraz veľmi hrdo. „A to je práve naša zásluha! Pozri sa okolo seba.“ Klára sa pozrela. Na brehoch aj pod hladinou videla miliardy a miliardy ďalších trblietavých kryštálikov, presne ako bol Soľko. Boli všade.
„Každý deň,“ pokračoval Soľko, „vy, kvapky z rieky, prinesiete so sebou zopár mojich malých prapravnukov, zrniečok soli. Sú také maličké, že si ich ani nevšimnete. Ale keď slnko vypije vás, vodu, my tu zostaneme. A tak nás je tu každým dňom viac a viac. Sme tu nahusto ako ľudia na koncerte. A keď je nás tak veľa, vytvoríme spolu silu. Sme takí hustí, že všetko, čo je ľahšie, jednoducho udržíme na povrchu. Sme ako obrovský, neviditeľný vankúš.“
Klára konečne pochopila. Nebola to žiadna mágia. Bola to veda! Bola to spolupráca nespočetného množstva malých soľných zrniečok.
„Skúsime si to overiť!“ zvolala radostne na svoje kamarátky. Na brehu našli malý, hladký kamienok. V rieke by sa okamžite potopil. Klára ho opatrne postrčila na hladinu mora.
A naozaj! Kamienok sa chvíľu zľahka pohojdal a potom zostal pokojne plávať na hladine, akoby ležal na sklenenej doske.
Všetky kvapky od radosti zajasali. „Jupí! Pláva!“
„Takže naša sila je v tom, že nás je veľa!“ povedal hrdo Soľko.
Klára už necítila strach ani neistotu. Cítila obdiv a radosť z objavenia. Pochopila, že aj keď ona sama je len malá kvapka, je súčasťou niečoho úžasného. Prináša soľ do mora, potom sa ako para vráti na oblohu a ako dážď dá život novým rastlinkám. Každý mal v tomto veľkom svete svoje dôležité miesto.
Pozrela sa na slnko, ktoré ju už jemne ťahalo k sebe. Už sa nebála. Tentoraz sa usmiala. „Ďakujem, Soľko! Už rozumiem.“
„Šťastnú cestu, malá objaviteľka!“ zamával jej kryštál.
Klára stúpala vyššie a vyššie, ľahká ako obláčik, ktorým sa čoskoro mala stať. Pod sebou videla trblietavé Mŕtve more, ktoré už nebolo väzením, ale úžasným miestom plným sily a tajomstiev. A vedela, že sa raz vráti, možno o rok, možno o sto rokov, a prinesie so sebou ďalšie malé zrniečko soli, aby bol ten slaný vankúš ešte silnejší. Jej cesta sa neskončila. Práve naopak, začínala sa nová, vzrušujúca kapitola.
A čo vy, deti? Skúsite si doma s pomocou rodičov do pohára s vodou pridať veľa, naozaj veľa soli a poriadne ju rozmiešať? Čo sa stane, ak do nej potom opatrne vložíte malý kúsok mrkvy alebo vajíčko? Potopí sa, alebo bude plávať ako ten kamienok v Mŕtvom mori? Vyskúšajte a uvidíte kúsok slaného kúzla na vlastné oči