V tichom kútiku jazierka, kde sa lekná otvárali slnku, sa dialo niečo zvláštne. Na jednom veľkom zelenom liste sedela malá komária slečna Cila a nespokojne si hladila bruško. Krídelká, ktoré sa jej zvyčajne trblietali ako kúsky dúhy, mala teraz unavene zvesené.
„Niečo mi chýba,“ zamrmlala si popod nos, ktorý bol tenký ako tá najjemnejšia ihlička. „Niečo dôležité.“
Práve vtedy okolo nej preletel jej najlepší kamarát, komár Bzučko. Bol veselý a plný energie.
„Cila, poď sa preletieť! Na lúke kvitnú nové kvety a ich nektár je sladší ako med!“ zavolal na ňu radostne.
„Ach, Bzučko,“ povzdychla si Cila. „Nemám chuť na nektár. Pila som ho celé ráno, ale stále cítim v brušku taký zvláštny hlad. Iný ako zvyčajne.“
Bzučko sa zatváril nechápavo. Pristál vedľa nej a naklonil hlavu. „Iný hlad? Možno si len veľmi smädná. Skús sa napiť rannej rosy z tamtoho listu. Je čistá a svieža.“
Cila poslušne preletela na susedný list a opatrne sa napila trblietavej kvapky. Voda ju príjemne ochladila, ale ten zvláštny pocit v brušku nezmizol. Bolo to, akoby jej telo chcelo niečo postaviť, niečo vytvoriť, ale chýbal mu na to správny stavebný materiál.
„Nepomohlo to,“ povedala smutne. „Je to, akoby som mala pripraviť niečo veľké, no nemám z čoho.“
Bzučko sa poškrabkal tykadlom za hlavou. Bol dobrý kamarát a chcel Cile pomôcť. Premýšľal. „Nektár nie, voda nie... Čo tak peľ? Včielky hovoria, že je plný sily.“
Vyskúšali aj to. Cila si opatrne zobrala zopár zrniečok peľu z kvetu púpavy. Chutilo to zvláštne, ako prach zmiešaný so slnkom. Ale ten hlboký hlad v jej vnútri stále neutíchal. Cítila sa z toho frustrovaná a trochu bezradná.
„Nevyšlo to,“ zašepkala a skoro sa rozplakala. „Som nejaká pokazená.“
„Ale nie si!“ ohradil sa Bzučko. „Len sme ešte nenašli správnu odpoveď. Vieš čo? Teraz vieme, čo všetko to nie je! To je tiež objav! Poďme za Vodárkou Vlnkou. Ona žije na hladine už veľmi dlho a vie všetko o živote pri jazierku.“
Vodárka Vlnka bola múdra stará vodomerka. Svojimi dlhými nohami sa ladne kĺzala po vode, akoby tancovala na neviditeľnom zrkadle. Práve kontrolovala, či sú všetky larvy vážok v poriadku.
„Dobrý deň, pani Vlnka,“ pozdravili ju Cila a Bzučko zborovo.
„Vitajte, detičky,“ usmiala sa Vodárka. Jej veľké oči si Cilu premerali od tykadiel až po končeky nôh. „Vidím, že ťa niečo trápi, Cila. Tvoje krídelká sú dnes bez iskry.“
Cila jej vyrozprávala o svojom zvláštnom hlade, ktorý sa nedal utíšiť ani nektárom, ani vodou, ani peľom.
Vodárka Vlnka chápavo prikývla. „Ach, áno. Pamätám si, keď som bola malá a prvýkrát som cítila, že sa musím zvliecť zo starej kože. Každý tvor má v živote svoje dôležité poslanie. Ty, Cila, si práve dospela do chvíle, keď sa začína to tvoje.“
„Moje poslanie?“ opýtala sa Cila zvedavo.
„Presne tak,“ povedala Vodárka a jemne sa dotkla hladiny jednou nohou, čím vytvorila malé vlnky. „Pamätáš sa, keď si bola ešte maličká larvička a vrtela si sa vo vode tu, v našom jazierku?“
Cila prikývla. „Áno, dýchala som takou malou trubičkou na konci tela a jedla som všetko drobné, čo plávalo okolo.“
„A potom?“ pokračovala Vodárka.
„Potom som sa zmenila na kuklu. Vyzerala som ako taká malá, smiešna čiarka a len som sa tak vznášala. A potom... prásk! Vyliezla som z obalu, osušila si krídla a odletela som.“
„Vidíš,“ usmiala sa Vodárka Vlnka. „Celý život sa meníš. A teraz prišla ďalšia veľká zmena. V tvojom brušku sa pripravujú drobné, drobnučké vajíčka. Z nich sa raz vyliahnu nové larvičky a nový život v našom jazierku bude pokračovať.“
Cila od prekvapenia otvorila ústa. „Vajíčka? Ja budem mama?“
„Presne tak. Ale na to, aby tie vajíčka boli silné a zdravé, potrebuješ špeciálny stavebný materiál. Niečo, čo sa volá bielkovina. To je taká super-potrava, ktorá stavia telíčka. Nektár ti dáva energiu na lietanie, voda uhasí smäd, ale bielkoviny sú ako tehličky pre stavbu domu. A tie v kvetoch nenájdeš.“
„A kde ich nájdem?“ spýtala sa Cila nedočkavo. Celá sa rozžiarila. Konečne začínala chápať! Jej telo nebolo pokazené, len sa pripravovalo na niečo úžasné.
Vodárka Vlnka sa na chvíľu odmlčala a jej hlas zvážnel, no stále bol láskavý. „Táto vzácna potrava sa nachádza v krvi veľkých teplých tvorov. Napríklad ľudí, ktorí si niekedy prídu sadnúť na breh jazierka.“
Bzučko zhíkol. „V krvi? To znie... strašidelne.“
„Vôbec nie,“ pokrútila hlavou Vodárka. „Pre nás je to len jedlo. Pre Cilu je to poslanie. Nepotrebuje veľa, stačí jej jedna jediná, maličká kvapka. Je to ako keď si včielka vezme nektár z kvetu. Kvetu to neublíži a včielka z toho urobí med. Ty si vezmeš drobnú kvapku a vytvoríš z nej nový život.“
Cila zrazu všetko pochopila. Ten zvláštny hlad nebol hladom pre ňu, ale pre jej budúce deti. Nebola to sebecká túžba, ale volanie prírody. Zrazu sa cítila silná a odhodlaná.
„Takže... musím letieť a nájsť si tú správnu potravu?“ spýtala sa.
„Áno. Musíš byť opatrná a šikovná. Tvoj tenký noštek, ktorý voláme cuciak, je na to presne stvorený. Je taký jemný, že veľký tvor si to často ani nevšimne. Bude to len ako malé zašteglenie,“ vysvetlila jej Vodárka Vlnka. „Je to dôležitá úloha, Cila. Od teba závisí budúca generácia komárov.“
Cila sa pozrela na Bzučka. Ten na ňu hľadel s obdivom. „Tak leť, Cila. Zvládneš to! Si predsa budúca mamina!“
Cila sa zhlboka nadýchla. Jej krídelká sa opäť roztriasli, ale tentoraz nie od únavy, ale od odhodlania. Zamávala Vodárke a Bzučkovi a vyletela vysoko nad jazierko.
Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a Cila svojimi citlivými tykadlami zacítila vo vzduchu niečo teplé a lákavé. Bol to pach, ktorý ju priťahoval ako magnet. Viedol ju smerom k malej lúke na okraji lesa, kde na deke sedela rodinka a mala piknik.
„To je ono,“ zašepkala si. „Tam je môj stavebný materiál.“
Opatrne a potichučky, ako malý neviditeľný obláčik, sa priblížila. Pristála na ruke malého chlapca, ktorý práve s úžasom pozoroval mravca lezúceho po tráve. Cila bola taká ľahučká, že ju vôbec necítil.
Na chvíľu zaváhala. Ale potom si spomenula na slová Vodárky Vlnky a na drobné vajíčka, ktoré čakali v jej brušku. Toto musela urobiť pre ne. Svojím jemným cuciakom pichla takmer nebadane do kože. Bolo to rýchle a jemné. Ako keď spadne na kožu smietka.
Nasala si jednu jedinú, vzácnu, červenú kvapku. Hneď ako ju prehltla, pocítila, ako sa ten zvláštny hlad v jej brušku konečne utíšil. Nahradil ho pocit tepla a naplnenia. Vedela, že teraz má všetko, čo potrebuje.
Rýchlo sa odlepila a odletela skôr, než si ju chlapec stihol všimnúť. Ten sa len trošku poškrabal na ruke a ďalej sledoval mravca.
Cila letela späť k jazierku a cítila sa ako najväčšia hrdinka na svete. Nepociťovala žiadnu vinu, len obrovskú radosť a zmysel. Bzučko ju už čakal na leknovom liste.
„Podarilo sa!“ zavolala na neho z diaľky.
„Si úžasná!“ pochválil ju Bzučko.
Cila pristála na hladine stojatej vody v malej zátoke, presne ako jej radila Vodárka Vlnka. A tam, jedna po druhej, začala klásť svoje drobné vajíčka do tvaru malej loďky. Každé bolo dokonalé a plné budúceho života. Keď skončila, bola unavená, ale nesmierne šťastná. Pozerala sa na svoje dielo a vedela, že splnila svoje poslanie.
O pár dní sa z vajíčok vyliahli nové larvičky a životný cyklus sa začal odznova. A Cila? Tá si užívala sladký nektár z kvetov, plná energie a hrdosti. Už vedela, prečo sú samičky komárov také dôležité a aké veľké tajomstvo sa skrýva v jednej malej kvapke. A vy, deti, keď vás nabudúce pošteklí komár, spomeňte si na Cilu. Možno to nie je len obyčajný komár, ale budúca mamina, ktorá si letí po stavebný materiál pre svoje detičky.