Malý ježko Piko sedel pri kaluži a mračil sa na svoj odraz. Voda bola pokojná a čistá, takže v nej videl každý jeden pichliač na svojom chrbte. Vyzerali ako tisíc malých, tmavých ihličiek. Povzdychol si tak zhlboka, až sa voda jemne zvlnila a jeho obraz sa rozmazal.
„Čo sa deje, Piko? Vyzeráš, akoby ti uleteli všetky lienky zo záhrady,“ ozvalo sa veselé švitorenie z konára nad ním. Bola to veverička Eliška, jeho najlepšia kamarátka. Zoskočila na zem a jej huňatý chvost sa zavlnil ako mäkký obláčik.
Piko ukázal labkou na svoj chrbát. „Pozri sa na to, Eliška. Samé tvrdé, ostré paličky. Prečo nemôžem mať srsť ako ty? Tvoj chvost je taký jemný! Alebo ako jazvec Bruno, jeho kožuch je hladký a elegantný. Ja som len pichľavé klbko.“
Eliška naklonila hlavu. „Ale veď tvoje pichliače sú super! Sú také... ježkovské!“
„To nie je super,“ zamumlal Piko. „Nikto ma nemôže poriadne objať bez toho, aby sa popichal. Keď sa hráme na naháňačku a ja sa potknem, každý sa bojí mi pomôcť. Chcel by som byť mäkký.“
Eliška sa zamyslela. Bola to veverička činu. Premýšľanie ju dlho nebavilo, radšej veci skúšala. „A čo keby sme ich nejako zmäkčili?“ navrhla a oči jej zažiarili nápadom. „Mám plán!“
Piko neisto prikývol. Bol ochotný skúsiť čokoľvek.
Ich prvý pokus sa volal „Operácia Blato“. Eliška tvrdila, že jemné, mokré blato určite zmäkčí aj tie najtvrdšie pichliače. Priviedla Pika k brehu potoka, kde bola zem najmazľavejšia. „Teraz sa poriadne vyvaľaj!“ prikázala mu s dôležitým výrazom.
Piko ju poslúchol. Gúľal sa a gúľal, až kým nebol celý obalený v hnedej, lepkavej hmote. Vyzeral ako chodiaca blatová guľa. Chvíľu čakal. Potom sa opatrne dotkol jedného pichliača. Bol rovnako tvrdý ako predtým, len bol teraz od blata. Keď sa pohol, blato začalo schnúť, praskať a opadávať v malých, tvrdých hrudkách.
„Tak toto nefunguje,“ skonštatoval Piko a otriasol zo seba posledné zvyšky blata. Cítil sa ešte viac frustrovaný.
„Nevadí!“ zvolala Eliška. „Nevyšlo to? Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť! Mám ďalší nápad!“ Jej optimizmus bol nákazlivý. „Operácia Mäkký Kabátik!“
Tentoraz nazbierali tie najjemnejšie machové vankúšiky a široké listy z lopúcha. Eliška ich Píkovi opatrne ukladala na chrbát a snažila sa vytvoriť mu zelený, mäkký plášť. Piko stál nehybne ako socha. Keď Eliška skončila, vyzeral ako malá chodiaca kopa šalátu.
„Perfektné!“ zatlieskala labkami. „Teraz skús prejsť pár krokov.“
Piko sa opatrne pohol. Urobil jeden krok a jeden list sa zošmykol. Urobil druhý krok a polovica machu spadla na zem. Keď sa pokúsil zohnúť, aby si ovoňal kvetinku, celý jeho nový „kabátik“ sa zosypal na zem. Zostal tam stáť, opäť len so svojimi pichliačmi, obklopený hromádkou zelene.
Smutne si sadol a pozeral na neúspešný pokus. Práve vtedy sa k nim pomalým, rozvážnym krokom blížil jazvec Bruno. Bol starý, múdry a vždy vedel položiť tú správnu otázku.
„Zdravím vás, mladí vynálezcovia,“ zabrumel hlbokým hlasom a fúzami sa dotkol jedného z listov na zemi. „Staviate si domček?“
„Nie,“ vzdychol Piko. „Snažíme sa zbaviť mojich hrozných pichliačov. Chcem mať hebkú srsť.“
Bruno si ho dlho prezeral svojimi malými, inteligentnými očkami. „A prečo si myslíš, že máš práve taký chrbát, Piko? Príroda zvyčajne nerobí veci len tak pre nič za nič.“
Táto otázka Pika zarazila. Nikdy nad tým takto nepremýšľal. Vždy vnímal pichliače len ako niečo, čo mu prekáža. „Neviem,“ priznal potichu.
„Možno by ste sa mali pozrieť zblízka,“ poradil Bruno. „Nielen na seba, ale aj na ostatných. Každý máme niečo iné a všetko má svoj dôvod.“ S týmito slovami sa otočil a pomaly odkráčal do lesa, zanechávajúc za sebou dve zamyslené hlavičky.
„Pozrieť sa zblízka?“ zopakovala Eliška. „To je ono! Budeme bádatelia! Ako vedci!“
Najprv si našli jeden Pikov pichliač, ktorý mu nedávno vypadol. Položili ho vedľa chĺpka z Eliškinho chvosta. „Pozri,“ povedala Eliška a ukazovala labkou. „Ten tvoj je hrubý a dutý. A na konci je ostrý ako ihla. Ten môj je tenký a ohybný.“
Piko si prezeral oba exempláre. „Vyzerá to skoro ako chlp,“ zamyslel sa. „Len je... posilnený. Ako keby si obyčajný chlp obliekol brnenie.“
„Brnenie!“ zvolala Eliška. „To je presne to slovo! Je to tvoje brnenie!“
Potom začali pozorovať ostatné zvieratká v lese. Videli plachého zajaca, ktorý mal úžasne rýchle nohy. Keď sa niečo mihlo, bol v okamihu preč. Jeho ochranou bola rýchlosť. Videli slimáka, ktorý sa pri najmenšom dotyku schoval do svojej tvrdej ulity. Jeho ochranou bol jeho domček. Videli vtáčika, ktorý pred nebezpečenstvom jednoducho uletel vysoko do koruny stromu.
„Každý má svoj spôsob,“ zašepkal Piko, spomínajúc na Brunove slová. „Zajac utečie, slimák sa schová...“
„...a ja vyleziem na strom!“ doplnila ho Eliška a predviedla rýchly výstup na najbližší buk. „A čo robíš ty, Piko, keď sa niečoho zľakneš?“
Piko sa zamyslel. „Ani neviem. Asi... sa schúlim?“ Nikdy si to poriadne neuvedomoval. Bolo to niečo, čo robil automaticky, bez premýšľania. Proste inštinkt.
Vtom sa z neďalekého kríka ozvalo zapraskanie. Medzi listami sa objavil prefíkaný oranžový ňufák a za ním celý lišiak Ferdiš. Oblizol sa, keď zbadal malého, bacuľatého ježka a veveričku.
„Ale, ale, koho to tu máme? Dve malé dobroty na jednom mieste,“ zamľaskal.
Eliška s výkrikom vyletela na najvyšší konár stromu, srdce jej bilo ako zvon. Ale Piko... Piko nestihol utiecť. Zľakol sa tak veľmi, že jeho telo urobilo presne to, o čom pred chvíľou hovorili. Bez toho, aby o tom rozhodoval, sa bleskovo stočil do dokonalého, pevného klbka. Všetky jeho pichliače sa naježili a trčali do všetkých strán. Zmizli jeho nožičky, hlava aj ňufáčik. Na zemi ležala len pichľavá guľa.
Lišiak Ferdiš sa zmätene zastavil. Chvíľu obiehal okolo klbka. „Haló? Kam si zmizol?“ opýtal sa. Skúsil do klbka jemne štuchnúť ňufákom.
„Au!“ vykríkol a odskočil. Na špičke nosa sa mu objavila drobná červená bodka. Skúsil to znova, tentoraz labkou. Znova ho to pichlo. Zamračil sa a frustrovane zavrčal. Pichľavú guľu nemohol ani chytiť do zubov, ani ju rozbaliť labkami. Zo všetkých strán ho bránilo ostré brnenie. Po chvíli márneho snaženia to vzdal.
„No dobre, ty pichľavý kameň! Nechám ťa tak,“ urazene fňukol a s nosom vo vzduchu odkráčal hľadať ľahšiu korisť.
Keď sa zvuky jeho krokov stratili v diaľke, Piko sa opatrne, pomaličky začal rozbaľovať. Najprv vystrčil zvedavý ňufák, potom nožičky a nakoniec sa celý vystrel. Pozrel hore na Elišku, ktorá so zatajeným dychom všetko sledovala.
„Piko! Ty si bol úžasný!“ zvolala a zoskočila zo stromu. „Videl si to? Tie tvoje pichliače ho úplne odradili! Zachránili ťa!“
Piko stál a pozeral sa smerom, kde zmizol lišiak. Srdce mu ešte stále silno bilo, ale nebolo to len od strachu. Bol to aj vzrušujúci pocit. Prvýkrát v živote neboli jeho pichliače na obtiaž. Boli jeho záchranou. Jeho superschopnosťou.
„Tak preto ich mám,“ zašepkal ohromene. „Nie sú to obyčajné chlpy. Sú to moji strážcovia.“
Pozrel sa na svoj chrbát, ale tentoraz v ňom nevidel chybu. Videl tisíc malých, statočných vojakov, ktorí ho chránia. Bol to jeho osobný ochranný štít. Usmial sa, po prvýkrát naozaj hrdo.
„Vieš čo, Eliška?“ povedal veselo. „Som rád, že som pichľavý. Byť mäkký je možno fajn na maznanie, ale byť pichľavý je skvelé pre dobrodružstvá!“
Eliška sa zasmiala. „Tak poďme na nejaké! Čo povieš na novú hru? Volá sa 'Kto sa rýchlejšie schová?' Ja na strom a ty do klbka!“
„Platí!“ zvolal Piko a s radosťou sa rozbehol po lúke. Už sa nikdy necítil škaredý ani obyčajný. Pochopil, že každý v lese je jedinečný a dokonalý presne taký, aký je. A jeho pichľavé brnenie bolo to најлепšie, čo si mohol priať.