Veveričiak Riško sedel na najvyššom konári starej borovice a napäto počúval. Myška Cilka, jeho najlepšia kamarátka, mu práve rozprávala strašidelný príbeh o tajomnom tieňovom škriatkovi, ktorý kradne lieskovce priamo spred nosa. „A potom,“ šepkala Cilka dramaticky, „sa z kríkov ozvalo tiché... šuch... šuch...“ Vtom zafúkal studený večerný vietor. Konáre sa zatriasli a lístie zašušťalo presne tak, ako v Cilkinom príbehu. Riško pocítil, ako mu po celom tele prebehol zvláštny mráz. Nebola to obyčajná zima. Bolo to, akoby sa mu každý jeden chĺpok na kožúšku chcel postaviť do pozoru. Rýchlo si prešiel labkou po predlaktí. Bolo celé hrboľaté, pokryté drobnými, drobnulinkými bodkami. „Cilka, pozri!“ zašepkal a vystrčil jej labku pod nos. „Čo to je? Mám nejakú čudnú chorobu?“ Cilka sa prestala tváriť strašidelne a zvedavo si prezerala jeho srsť. „Aj ja to mám!“ vypískla prekvapene a ukázala mu svoj chvostík, na ktorom sa jej zježili jemné chĺpky. „Asi nám je zima z toho vetra.“ Pritúlili sa k sebe, aby sa zahriali. Teplý kožúšok jedného hrial druhého a po chvíli zvláštne hrbolčeky naozaj zmizli. „Vidíš? Bola to len zima,“ povedala Cilka spokojne. Riško prikývol, ale v hlave mu to stále vŕtalo. „Ale ja som to necítil, keď sme sa ráno kúpali v studenom potoku. Cítil som to presne vtedy, keď si rozprávala o tom škriatkovi a keď vietor zašušťal. Bolo to, akoby som sa zľakol.“ Cilka sa zamyslela. „To je pravda. Aj ja som sa trochu bála. Ale prečo by sme z ľaku mali husiu kožu?“ „Husiu kožu?“ zopakoval Riško nové slovné spojenie. „To je dobrý názov. Vyzerá to presne ako oškĺbaná hus.“ Chvíľu sedeli v tichu a premýšľali. Žiadna rozumná odpoveď im však neprichádzala na um. „Viem, čo spravíme!“ zvolal Riško po chvíli. „Pôjdeme za sovou Hedou! Ona vie všetko.“
Sova Heda bývala v najstaršom dube v celom lese. Bola múdra a jej veľké oči akoby videli až do hĺbky každej záhady. Riško a Cilka sa vyšplhali po hrboľatej kôre až k jej dutine. „Hú-hú, koho to sem privádza zvedavosť takto navečer?“ zahúkala Heda prívetivo a pretrela si jedno oko krídlom. „Pani Heda, máme veľkú záhadu,“ začal Riško úctivo. „Viete, prečo sa nám niekedy urobia na koži takéto zvláštne hrbolčeky? Cilka hovorí, že sa to volá husia koža.“ Heda si ich pozorne prezrela. „Hmm, husia koža,“ zamyslela sa a prešla si pazúrikom po brade, akoby ju tam mala. „A kedy sa vám to stáva? Len keď je vám zima?“ „Práveže nie,“ vyhŕkla Cilka. „Stalo sa nám to, keď sme sa trochu zľakli.“ Múdra sova sa usmiala. Namiesto odpovede im však dala otázku. „Dobre, dobre. Tak sa na to pozrime vedecky. Najprv pozorovanie. Všimli ste si niekedy, čo spraví mačka Micka od susedov, keď ju nečakane prekvapí brechot psa?“ Riško a Cilka pokrútili hlavami. „Nikdy sme si ju nevšímali,“ priznal Riško. „Tak to napravte. Skryte sa za plot a pozorujte. A keď to zistíte, príďte mi povedať, čo ste videli. Možno prídete na riešenie aj sami,“ žmurkla na nich Heda a znova sa uvelebila vo svojej dutine.
Riškovi a Cilke to nedalo. Hneď na druhý deň sa zakrádali k plotu, ktorý oddeľoval les od záhrady, kde bývala mačka Micka. Bola to elegantná, no trochu namyslená mačka, ktorá sa rada vyhrievala na slniečku. Práve ležala na drevenej lavičke a spokojne priadla. „Teraz musíme len čakať,“ zašepkal Riško. Čakali päť minút. Čakali desať minút. Micka sa len prevalila na druhý bok a zívala od nudy. Práve keď to chceli vzdať, spoza rohu domu vybehol malý štekajúci psík. „Haf! Haf! Haf!“ rozliehalo sa záhradou. Micka v zlomku sekundy vyskočila na všetky štyri. To, čo sa stalo potom, Riško a Cilka sledovali so zatajeným dychom. Mickin chrbát sa vyhol do obrovského oblúka. Chvost sa jej zdvihol a vyzeral dvakrát taký hrubý ako predtým. Každý jeden chlp na jej tele stál priamo hore. Z elegantnej mačičky sa stala nahnevaná, naježená guľa. Ticho zasyčala a psík sa od strachu stiahol. Keď nebezpečenstvo pominulo, Micka sa pomaly uvoľnila. Jej srsť klesla, chrbát sa vyrovnal a opäť z nej bola len obyčajná mačka. Riško a Cilka sa na seba pozreli s otvorenými ústami. „Videla si to?“ zašepkal Riško vzrušene. „Celá sa naježila! Vyzerala oveľa väčšia a strašidelnejšia!“ „Presne tak!“ prikývla Cilka. „Ten psík sa jej normálne zľakol, aj keď je väčší ako ona!“ Viac im nebolo treba. Rýchlo sa rozbehli naspäť k Hede, aby jej povedali o svojom objave.
„Pani Heda, už to vieme!“ kričal Riško už z diaľky. „Mačka sa naježila, aby vyzerala väčšia a odstrašila toho psa!“ Heda vykukla z dutiny a spokojne sa usmiala. „Výborne, moji malí bádatelia! Ste len krôčik od vyriešenia vašej vlastnej záhady.“ „Ale čo to má spoločné s našou husou kožou?“ spýtala sa Cilka zmätene. „My predsa nemáme takú dlhú srsť, aby sme niekoho vystrašili.“ „A v tom je to tajomstvo,“ vysvetlila Heda láskavo. „Je to pozostatok po našich veľmi, veľmi, veľmi starých zvieracích predkoch. Kedysi dávno, keď po Zemi chodili tvory s hustými kožuchmi, bol tento trik veľmi užitočný. Keď sa zviera zľaklo, maličké svaly pri každom chĺpku sa stiahli a celá srsť sa mu naježila. Vyzeralo tak oveľa väčšie a mohutnejšie a často to stačilo na to, aby odstrašilo nepriateľa.“ „Takže naša husia koža je vlastne spomienka?“ čudoval sa Riško. „Presne tak. Je to ako ozvena dávnych čias, zapísaná vo vašom tele. Aj keď už nemáte srsť ako vaši predkovia, tie drobné svaly stále fungujú. Keď sa zľaknete alebo keď vás prekvapí chlad, dajú sa do práce a pokúsia sa postaviť vaše chĺpky. A výsledkom sú tie malé hrbolčeky, ktoré vidíte. Aj ľudia to majú. Im sa dnes už len symbolicky postavia malé chĺpky na tele, ale je to tá istá prastará reakcia.“
Riško a Cilka počúvali s úžasom. Zrazu všetko dávalo zmysel. Tá zvláštna, hrboľatá koža už nebola čudná choroba ani záhada. Bol to odkaz od ich prapredkov! Cestou naspäť do svojho domčeka v borovici boli ticho a premýšľali o tom, čo sa naučili. Prechádzali popod vysoký smrek, keď zrazu priamo pred nimi s veľkým rachotom spadla na zem obrovská šiška. BUM! Obaja od strachu nadskočili. A v tom momente to opäť pocítili. Ten známy pocit, ako sa im po chrbte a labkách rozlieva husia koža. Namiesto strachu alebo zmätku sa však Riško pozrel na svoju labku, kde sa mu opäť objavili drobné hrbolčeky. Potom sa pozrel na Cilku a obaja sa rozosmiali. „Pozri!“ zasmial sa Riško. „Môj kožúšok sa zase snaží vyzerať ako veľký a strašidelný hrdina!“ Cilka sa chichotala, až sa jej triasli fúziky. „Aj ten môj! Asi si myslí, že tú šišku vystrašíme!“ Od toho dňa sa už Riško a Cilka nikdy nebáli svojej husej kože. Vždy, keď ju pocítili, len sa na seba usmiali. Vedeli, že to nie je nič zlé. Bola to len tajná správa od ich tiel, ktorá im pripomínala, akí boli kedysi ich predkovia odvážni a vynaliezaví. A čo vy, deti? Všimli ste si už niekedy svoju husiu kožu? Keď sa vám nabudúce objaví, skúste sa usmiať. Možno si aj vaše telo práve spomína na nejaké dávne a statočné dobrodružstvo.