V priezračnom sklenenom pohári, ktorý stál na slnečnom okne, sa veselo preháňal Vladko. Bol kvapkou vody, číry a plný energie. Rád robil kotrmelce a preteky od jednej sklenenej steny k druhej.
Zrazu sa ozvalo tiché „šplech!“ a vedľa neho pristála zlatistá a ligotavá kvapka. Bola to Olinka, kvapka oleja. Žiarila ako malé slniečko a zvedavo sa obzerala okolo seba. „Ahoj!“ pozdravil ju Vladko veselo. „Ty si tu nová? Poď sa hrať na naháňačku! Chytaj ma!“ A už aj vyrazil smerom ku dnu pohára. „Jasné! Už bežím!“ zasmiala sa Olinka a pokúsila sa ponoriť za ním. Zamávala svojimi okrúhlymi bokmi, zaprela sa, no niečo bolo zvláštne. Namiesto toho, aby klesla, sa neposlušne vrátila naspäť na hladinu. „Počkaj na mňa!“ zavolala. Skúsila to znova. Tentoraz sa rozbehla a skočila poriadnu šípku. Na chvíľku sa ponorila, no hneď ako bublinka ju to opäť vynieslo hore. Vladko na ňu čakal v polovici pohára a nechápavo krútil hlavou. „Čo sa deje? Prečo nejdeš za mnou?“ spýtal sa. „Neviem,“ priznala Olinka a cítila sa trošku zvláštne. „Snažím sa, naozaj! Ale moje nohy ma nechcú poslúchať. Stále ma to ťahá hore.“
Vladko bol vynaliezavý. „Vieš čo? Ja ti pomôžem! Skúsim ťa potlačiť!“ Priblížil sa k hladine a jemne do Olinky strčil. Olinka sa zakolísala, no stále plávala na povrchu. „Musíme silnejšie!“ rozhodli sa. Vladko nabral rýchlosť a poriadne do Olinky narazil. Špliechlo to a jedna malá vodná kvapôčka dokonca vyletela z pohára von. Olinka sa síce na chvíľu ponorila, ale hneď bola zase hore, akoby mala na sebe neviditeľné záchranné koleso. „Nevyšlo to,“ povzdychol si Vladko. „Skvelé!“ zvolala Olinka. „Teraz vieme, že strkanie nepomáha! Musíme vymyslieť niečo iné.“
Sadli si, každý na svoje poschodie, a premýšľali. Olinka sa hojdala na hladine a Vladko plával pod ňou. „Čo ak by som na teba zhora niečo nalial?“ navrhol Vladko. „To je dobrý nápad!“ súhlasila Olinka. Vladko sa teda vyšplhal po stene pohára, ako najlepšie vedel, a potom sa skotúľal priamo na Olinku. No stalo sa niečo nečakané. Vladko sa po Olinkinom hladkom tele len skĺzol a vrátil sa späť do vody pod ňu. „Ty si celá klzká!“ zasmial sa Vladko. „To je ako kĺzačka!“
Vtom sa ozval pomalý, hlboký zvuk. „Žblnk!“ Do pohára sa pomaličky zniesla hustá, jantárová kvapka. Voňala po lúčnych kvetoch a slnku. Nebola rýchla ako Vladko, ani ligotavá ako Olinka. Bola pokojná a rozvážna. Pomaličky klesala, prešla okolo Olinky, zamávala Vladkovi a usadila sa až na samom dne pohára. „Dobrý deň,“ ozval sa jej medový hlas. „Volám sa Meduška. Vidím, že máte nejaké trápenie.“ „Ahoj, Meduška!“ povedali Olinka a Vladko naraz. „Snažím sa hrať s Vladkom na dne, ale stále vyplávam hore,“ vysvetlila Olinka. Meduška sa usmiala. „A ty, Vladko, si sa usadil v strede. A ja som celkom dole. Všimli ste si to?“ Obe kvapky prikývli. „A prečo je to tak?“ spýtala sa zvedavo Olinka. „Si od nás silnejšia?“ „Alebo staršia?“ pridal sa Vladko. Meduška sa zasmiala. „Nie je to o sile ani o veku. Je to o tom, akí sme... ťažkí na našu veľkosť. Predstavte si, že máte v ruke pierko a rovnako veľký kamienok. Čo je ťažšie?“ „Kamienok!“ vyhŕkol Vladko. „Presne tak,“ prikývla Meduška. „A s nami je to podobné. Ja, med, som ako ten kamienok. Som najhustejšia, a preto aj najťažšia. Preto som klesla až na dno. Ty, Vladko, voda, si ľahší ako ja, ale ťažší ako Olinka. Preto si uprostred. A ty, Olinka, olej, si z nás troch najľahšia, ako to pierko. Preto sa vždy budeš vznášať na samom vrchu.“ Olinka a Vladko počúvali s otvorenými ústami. Zrazu všetko dávalo zmysel. „Takže ja za to nemôžem?“ spýtala sa Olinka. „Vôbec nie,“ uistila ju Meduška. „Každý z nás má v tomto pohári svoje miesto. Je to prírodný zákon. Odborne tomu hovoríme hustota. Každá kvapalina má inú hustotu.“
Olinke a Vladkovi sa rozžiarili očká. Zrazu neboli smutní. Boli nadšení! „Takže my bývame v trojposchodovom dome!“ zvolal Vladko. „Ty, Meduška, bývaš na prízemí. Ja na prvom poschodí. A ty, Olinka, máš podkrovie s najlepším výhľadom!“ „Presne tak!“ zasmiala sa Olinka. „A môžeme sa hrať aj takto! Ja budem behať po hladine z jednej strany na druhú a ty ma budeš zospodu naháňať! A Meduška bude naša rozhodkyňa!“ „Výborný nápad!“ súhlasila Meduška zo svojho útulného miestečka na dne.
A tak sa začala nová, ešte zábavnejšia hra. Olinka svišťala po hladine, Vladko sa preháňal pod ňou a obaja mávali Meduške, ktorá ich spokojne pozorovala. Pochopili, že aj keď sú rozdielni a nemôžu byť na rovnakom mieste, stále môžu byť najlepší kamaráti a zažívať spolu veľa zábavy. Každý na svojom vlastnom, jedinečnom poschodí.
Čo myslíte, deti? Skúsite si s pomocou rodičov postaviť takýto veselý poschodový domček v pohári aj vy? Stačí vám voda, olej a troška medu. Uvidíte, ako si každá kvapalina nájde svoje vlastné miesto.