Elenka sa zamračila. Jej malý braček Samko, ktorý ešte pred chvíľkou veselo výskal, keď mu ukazovala svoju najobľúbenejšiu plyšovú líšku, na ňu teraz pozeral s veľkými očami, akoby ju videl prvýkrát v živote.
„Samko, to som ja, tvoja Elenka! A toto je líška Eliška,“ prihovárala sa mu a jemne mu mávala oranžovým chvostíkom pred nosom. Samko sa usmial, ale bol to taký ten všeobecný úsmev, aký venoval aj lustru na strope alebo farebnej hrkálke. Nebol to ten špeciálny úsmev, ktorý mal pre ňu ešte pred desiatimi minútami.
„Zase si ma nespoznal,“ povzdychla si sklamane a sadla si na koberec. Cítila v hrudi malý, pichľavý smútok. Tak veľmi sa snažila byť najlepšou sestrou na svete. Ukazovala mu knižky, stavala mu veže z kociek, spievala mu pesničky, ktoré si sama vymyslela. A Samko? Každý deň sa na ňu pozeral, akoby bola úplne cudzí človek. Bolo to frustrujúce.
Cez otvorené dvere vošiel do izby jej najlepší kamarát Filip. V ruke držal dva drevené dieliky skladačky, ktoré sa mu nedarilo spojiť. „Nejde to,“ zahlásil a hodil ich na zem. Potom si všimol Elenkinu smutnú tvár. „Čo sa deje? Zase sa na teba Samko pozerá ako na novú hračku?“
Elenka prikývla. „Je to, akoby mal v hlave gumu a každý večer si ma vygumoval. Včera sme sa hrali na ‚kuk‘ a smial sa tak nahlas! Dnes... nič. Ani si nespomenul.“
Filip si sadol vedľa nej a zamyslene si poškrabal bradu. „Možno sa mu tá hra nepáčila?“
„Ale páčila! Chichotal sa!“ oponovala Elenka. „Je to záhada. Prečo si nepamätá všetky tie super veci, čo spolu robíme?“
„Možno potrebuje viac času,“ navrhol Filip. „Moja malá sesternica si tiež nikdy nepamätá, že som jej požičal auto. Vždy hovorí, že je jej.“
„Ale to je iné,“ pokrútila hlavou Elenka. „To je o požičiavaní. Toto je o pamätaní si. Ako keby všetky naše spoločné chvíle zmizli.“ Zrazu dostala nápad. „Vieš čo? Opýtame sa dedka! On vie všetko.“
Filip súhlasil. Dedko bol najmúdrejší človek, akého poznali. Mal hlavu plnú odpovedí na otázky, o ktorých ani nevedeli, že ich majú. Našli ho v záhrade, kde s malými nožničkami opatrne zastrihával ruže.
„Dedko,“ začala Elenka vážne, „máme veľký problém. Samko má asi pokazenú pamäť.“
Dedko sa usmial a odložil nožničky. „Pokazenú? To je silné slovo. Povedzte mi viac.“
Elenka mu so zápalom opísala, ako sa so Samkom hrá, ako sa on smeje, a ako ju na druhý deň, alebo dokonca už o pár minút, vôbec nespoznáva. „Všetky tie spomienky sa mu stratia. Kam idú, dedko? Prečo si ich nenechá?“
Dedko si ich posadil k sebe na lavičku. „Predstavte si,“ začal tajomne, „že mozog každého z nás je ako veľké mesto. Nazvime ho Mozgovo. V tomto meste je rušná hlavná pošta.“
Elenka s Filipom napäto počúvali. Milovali, keď dedko veci vysvetľoval cez príbehy.
„Každý zážitok, každý smiech, každá pesnička, ktorú počujete, každá nová tvár, ktorú vidíte, je ako list alebo balíček, ktorý príde na túto poštu,“ pokračoval dedko. „Keď sa so Samkom hráš, pošleš mu nádherný, veselý balíček plný smiechu.“
„A čo sa deje s tým balíčkom potom?“ spýtal sa nedočkavo Filip.
„No, na pošte sú dva druhy skladov. Jeden je na ‚krátke doručenie‘. To sú listy, ktoré si poštár nechá v ruke, prečíta si ich a hneď na ne myslí. Napríklad: ‚Aha, hrkálka je červená,‘ alebo ‚Cítim mliečko.‘ Tieto myšlienky sú dôležité práve teraz, ale o chvíľu na ne zabudne, lebo prídu nové listy.“
„To sú krátke spomienky!“ vyhŕkla Elenka. „Ako keď si pamätám, že chcem ísť na záchod, a keď sa vrátim, už na to nemyslím.“
„Presne tak,“ prikývol dedko. „Ale potom je tu druhý sklad. Obrovský, s tisíckami priehradiek, kam sa ukladajú tie najdôležitejšie listy. To sú ‚dlhé, trvalé spomienky‘. Spomienka na tvoje prvé narodeniny, na chuť maminej polievky, na to, ako si sa naučila bicyklovať. Tieto listy sa uložia a zostanú tam navždy. Môžeš si ich prísť kedykoľvek prečítať.“
„Tak prečo si tam Samko neuloží balíček odo mňa?“ spýtala sa Elenka a v hlase jej znel smútok.
Dedko ju pohladil po vlasoch. „Pretože ten najdôležitejší poštár v meste Mozgovo, ten, ktorý má na starosti triedenie listov do dlhodobého skladu, je u bábätiek ešte len učeň. Je to malý, usilovný človiečik, volá sa Hipokampus. A ešte sa len učí, ako sa tie balíčky a listy správne triedia a ukladajú.“
„On to nevie?“ čudoval sa Filip.
„Vie, ale je ešte malý a má strašne veľa práce,“ vysvetľoval dedko trpezlivo. „Predstav si, že mu naraz príde stotisíc listov! Jeden o tom, že je hladný. Druhý o tom, že ho tlačí plienka. Tretí o tom, že vonku šteka pes. Štvrtý je tvoja krásna pesnička. Piaty o tom, že svieti svetlo. Ten malý poštár Hipokampus pobehuje, snaží sa, ale nestíha všetko triediť. Väčšinu tých listov len tak prelistuje a odloží na kopu ‚na neskôr‘, ktorá sa potom jednoducho vyhodí, aby urobil miesto novým. A tak sa spomienka stratí.“
Elenka sa zamyslela. Predstavila si maličkého poštára v uniforme, ako sa potí a behá medzi obrovskými vrecami listov. „Takže on nie je zlý ani pokazený. On sa len učí?“
„Presne tak! A je to veľmi dôležitá práca,“ zdôraznil dedko. „Každým dňom je šikovnejší. Učí sa rozoznávať dôležité listy od tých menej dôležitých. Raz, keď bude starší, bude vedieť, že balíček od jeho veľkej sestry je super dôležitý, a pekne ho založí do priehradky s nápisom ‚Najlepšie chvíle s Elenkou‘. Ale teraz... teraz sa ešte len trénuje. Potrebuje čas, aby vyrástol a zosilnel, presne ako Samko potrebuje čas, aby sa naučil chodiť a rozprávať.“
Filipovi sa rozžiarili oči. „To je super! Takže Samkov mozog nie je prázdny, je len... zaneprázdnený učením!“
Elenke sa uľavilo. Obrovský kameň jej spadol zo srdca. Už nebola nahnevaná ani smutná. Zrazu jej bolo toho malého poštára Hipokampusa ľúto. A cítila niečo nové – pochopenie.
„Takže to, že sa s ním hrám, nie je zbytočné?“ opýtala sa ticho.
„Vôbec nie! Je to to najdôležitejšie na svete!“ povedal dedko s vážnosťou. „Aj keď si ten list neuloží navždy, v tej chvíli, keď ho číta, je to pre neho ten najkrajší list na svete. Cíti sa šťastný, v bezpečí a milovaný. A to je to, čo mu pomáha rásť. Aj jemu, aj jeho malému poštárovi. Tvoje hry a pesničky sú ako tréning pre jeho mozog. Aj keď si to nebude pamätať, učí ho to cítiť radosť.“
Elenka vstala z lavičky. Už sa necítila frustrovaná. Cítila sa dôležitá. Nebola len sestra, ktorá sa hrá s bábätkom. Bola trénerka radosti pre malého poštára v mestečku Mozgovo.
Rozbehla sa naspäť do domu. Filip utekal za ňou. Samko ležal na deke a pozeral sa na svoje vlastné pršteky. Elenka si k nemu kľakla. Už nečakala, že si ju bude pamätať. Namiesto toho sa na neho usmiala tým najteplejším úsmevom.
„Ahoj, Samko,“ zašepkala. „Som Elenka. A teraz ti pošlem jeden úplne nový, ligotavý a veselý balíček radosti, dobre? Nemusíš si ho ukladať. Stačí, keď si ho teraz prečítaš.“
Zobrala červenú hrkálku a jemne ňou zatriasla. Samko zdvihol hlavičku a jeho oči sa rozžiarili zvedavosťou. Potom sa z celej sily zasmial. A Elenka sa smiala s ním. Už nechcela, aby si ju pamätal. Chcela len, aby bol šťastný. Práve teraz. A vedela, že to je tá najdôležitejšia úloha pre veľkú sestru.
A čo vy? Spomínate si na niečo z doby, keď ste boli úplne malé bábätko? Asi nie, však? Váš usilovný poštár Hipokampus mal vtedy plné ruky práce s inými, dôležitejšími listami.