V izbičke malého Filipa to dnes vyzeralo ako na ozajstných pretekoch. Na farebnom koberci s nakreslenými cestami stáli na štartovacej čiare dve autíčka. Prvým bola elegantná Oblinka, moderné športové auto s lesklou modrou karosériou. Všetky jej tvary boli jemne zaoblené, hladké a ligotavé, akoby ju vyleštil sám vietor. Vedľa nej stál Hranáčik, staršie, ale stále hrdé autíčko. Bol sýtočervený, no jeho tvar pripomínal skôr škatuľku. Mal veľkú, rovnú prednú masku a ostré hrany, ktoré vyzerali veľmi silno a robustne.
„Pripraviť sa... pozor... štart!“ zašepkal Filip a obe autíčka jemne postrčil dopredu.
Oblinka sa s tichým svišťaním kĺzala po koberci. Prešla prvú zákrutu, druhú a s ľahkosťou sa blížila k cieľovej rovinke pod Filipovou posteľou. Hranáčik sa statočne snažil. Jeho kolieska sa točili, motorček zotrvačníka bzučal, no napriek rovnakej počiatočnej sile zaostával. Cítil, akoby ho niečo neviditeľné brzdilo. Kým dorazil do cieľa, Oblinka už dávno oddychovala v tieni papuče.
„To nie je fér!“ zafučal Hranáčik a unavene zastal. „Zase som posledný. Si proste rýchlejšia.“
„Ja za to nemôžem,“ odpovedala Oblinka milo. „Ja sa len kĺžem. Ani sa veľmi nenamáham.“
Hranáčik sa zamračil. Práve to ho hnevalo najviac. On sa drel, snažil sa zo všetkých síl, a aj tak to nestačilo. Cítil sa frustrovaný a trochu aj zbytočný. Čo je to za pretekárske auto, ktoré je stále pomalé?
Z poličky nad nimi sa ozvalo jemné zašušťanie. Bol to Vrtuľko, múdry papierový veterný mlynček, ktorý videl už mnoho pretekov. Keď zafúkal jemný vánok z pootvoreného okna, jeho farebné lopatky sa veselo roztočili.
„Ahojte, pretekári,“ pozdravil ich Vrtuľko. „Počul som, že sa ti nedarí, Hranáčik.“
„Nedá sa mi,“ povzdychol si červený automobil. „Oblinka je proste lepšia. Asi mám slabý motor.“
Vrtuľko sa usmial, nakoľko mu to jeho papierová os dovoľovala. „A čo ak problém nie je v sile, ale v niečom, čo nevidíte? V niečom, čo je všade okolo nás.“
Oblinka a Hranáčik sa zmätene obzreli. Všade okolo nich bol len vzduch.
„Vo vzduchu?“ spýtal sa Hranáčik nechápavo. „Ten predsa nič neváži.“
„To je pravda, ale keď sa pohybuješ rýchlo, vzduch ti kladie odpor. Predstav si, že sa snažíš bežať vo vode. Je to ťažšie, však? Vzduch je síce oveľa redší, ale funguje podobne. Volá sa to odpor vzduchu,“ vysvetlil Vrtuľko. „Poďme si to vyskúšať. S pomocou nášho kamaráta Filipa urobíme malý pokus.“
Filip, akoby počul ich tajnú poradu, sa sklonil k autíčkam. Vrtuľko mu v myšlienkach našepkal, čo má robiť. Chlapec postavil Hranáčika a Oblinku vedľa seba. Zhlboka sa nadýchol a jemne, rovnomerne fúkol na obe autíčka.
Stalo sa presne to, čo Vrtuľko predpokladal. Oblinka sa plynulo posunula o pekný kus dopredu. Hranáčik sa len zatriasol a pohol sa sotva o centimeter. Vzduch z Filipových pľúc doňho narážal ako do steny.
„Vidíte?“ ozval sa Vrtuľko. „Hranáčik, tvoj veľký, plochý predok je ako plachta, ktorá chytá všetok vietor. Brzdí ťa. Oblinka má predok zaoblený. Vzduch sa po nej len pekne skĺzne a obtečie ju z každej strany.“
Hranáčik si prezrel svoj hranatý nos a potom sa pozrel na Oblinkin elegantne tvarovaný. Zrazu mu to všetko začalo dávať zmysel. Jeho sila a robustnosť boli v tomto prípade na škodu.
„Aha! Takže preto sú moderné autá také... oblé?“ spýtala sa zvedavo Oblinka.
„Presne tak!“ potešil sa Vrtuľko. „Návrhári áut trávia veľa času tým, aby vymysleli čo najlepší tvar. Volá sa to aerodynamika. Je to vlastne také umenie, ako sa kamarátiť s vetrom. Čím lepší tvar, tým menší odpor vzduchu. A keď má auto menší odpor, potrebuje menej energie, aby išlo rýchlo. Šetrí tak palivo alebo batériu.“
Hranáčikovi sa v hlave rozsvietila žiarovka nápadu. Už nebol smutný. Bol zvedavý! „Takže... keby som mal iný tvar, bol by som rýchlejší?“
„To je skvelá hypotéza! A hypotézy si treba overiť,“ zajasal Vrtuľko. „Čo keby sme tvoj dizajn trochu vylepšili?“
Všetky hračky sa pustili do premýšľania. Ako zmeniť Hranáčikov tvar? Nedalo sa ho len tak prepíliť alebo obrúsiť. To by bolo nebezpečné a navyše by ho to bolelo.
„Mám nápad!“ zvolala Oblinka, ktorá si všimla krabicu s tvorivými potrebami. „Čo takto plastelína?“
Bol to geniálny nápad! Plastelína bola mäkká, farebná a dala sa tvarovať podľa ľubovôle. S Filipovou pomocou, ktorý slúžil ako hlavný inžinier a konštruktér, sa pustili do práce. Filip opatrne vzal kúsok žltej a modrej plastelíny a začal Hranáčikovi modelovať nový, aerodynamický predok.
„S pomocou rodičov si to môžete doma vyskúšať aj vy!“ zašepkal Vrtuľko smerom k deťom, ktoré by tento príbeh mohli počúvať. „Skúste obaliť hranatú kocku plastelínou a urobiť z nej guľu. Čo myslíte, ktorá sa bude kotúľať lepšie a ďalej?“
Filip uhládzal plastelínu, odstraňoval ostré hrany a vytváral jemný, plynulý prechod. Hranáčik sa na seba pozeral v odraze lesklej parketovej podlahy. Už nevyzeral ako škatuľka. Mal nový, farebný a hlavne zaoblený nos. Cítil sa trochu zvláštne, ale hlavne nesmierne vzrušene.
„Tak, a je to!“ povedal Filip spokojne. „Teraz si pripravený na odvetu.“
Hranáčik a Oblinka sa opäť postavili na štartovaciu čiaru. Hranáčik bol nervózny. Čo ak to nebude fungovať? Čo ak bol celý ten nápad s aerodynamikou len výmysel?
„Pripraviť sa... pozor... štart!“
Filip ich znova rovnako postrčil. A potom sa to stalo. Hranáčik cítil, ako vzduch okolo neho prúdi inak. Už do neho nenarážal. Jemne sa po jeho novom, hladkom nose kĺzal preč. Autíčko nabralo rýchlosť, akú nikdy predtým nezažilo.
Oblinka bola stále o kúsok rýchlejšia, veď jej tvar bol predsa len od výroby dokonalý. Ale Hranáčik sa tentoraz držal tesne za ňou! Už to nebol boj s neviditeľnou stenou. Bol to skutočný, napínavý pretek. Keď prešli cieľovou čiarou, delil ich len malý kúsok.
Hranáčik zastal, no necítil žiadnu únavu. Namiesto frustrácie cítil obrovskú radosť a hrdosť. „Fungovalo to! Ono to naozaj fungovalo!“ kričal nadšene. „Nie som pomalý, len som mal zlý tvar!“
Oblinka sa k nemu prigúľala a priateľsky do neho ťukla. „Si skvelý, Hranáčik. A s tými farbami vyzeráš veľmi štýlovo. Sme teraz aerodynamický tím!“
Od toho dňa Hranáčik a Oblinka pretekali spolu. Niekedy vyhrala ona, niekedy, v zákrutách, kde sa viac hodila jeho stabilita, mal navrch on. Ale na tom už nezáležalo. Hranáčik sa naučil niečo veľmi dôležité: že niekedy na prekonanie prekážky netreba viac sily, ale lepší nápad. Naučil sa, že aj neviditeľné veci ako vzduch majú svoju silu a že keď im porozumieme, môžeme s nimi spolupracovať.
Večer, keď Filip ukladal hračky spať, pohladil Hranáčikov nový plastelínový nos. „Dnes si bol super rýchly,“ usmial sa.
A Hranáčik, hoci bol len autíčko, sa vo svojej škatuľke cítil, akoby sa mu sníval ten najkrajší sen. Sen o vetre, ktorý už nebol jeho nepriateľom, ale kamarátom, čo ho unášal vpred.
Čo myslíte, deti? Keď pôjdete najbližšie von, všimnite si autá, ktoré okolo vás jazdia. Sú skôr hranaté alebo oblé? A prečo asi?