V hlbokom, tichom vnútri zeme, kde sa tma stretáva s večným tlakom, existovalo Diamantové kráľovstvo. Nebolo to kráľovstvo z kameňa a malty, ale z čistej, žiarivej energie. Vládli v ňom maličké, veselé bytosti menom Uhlíkovia. Každý Uhlík bol ako drobná, neposedná iskrička, ktorá sa stále smiala a poletovala sem a tam. Ich domov bol prekrásny. Všetko sa v ňom lesklo a trblietalo v tisícoch farieb, akoby niekto uväznil dúhu do priehľadného paláca.
V tomto kráľovstve platilo jedno veľmi dôležité, starodávne pravidlo. Každý Uhlík sa musel neustále držať za ruky presne so štyrmi ďalšími kamarátmi. Nie s tromi, ani s piatimi. Presne so štyrmi. Takto spolu vytvárali pevnú a nádherne pravidelnú sieť, ktorá sa tiahla celým kráľovstvom. Bolo to ako preliezačka v škôlke, lenže nekonečná a trblietavá. Vďaka tomuto pravidlu bolo ich kráľovstvo najpevnejšie na celom svete. Nič ho nedokázalo zlomiť ani poškriabať.
Väčšina Uhlíkov toto pravidlo milovala. Bolo to ako hra. „Máš môjho prvého kamaráta?“ spýtal sa jeden Uhlík druhého. „Mám! A tam je tretí a štvrtý!“ odpovedal druhý a všetci sa veselo zasmiali. Stáli pevne na svojich miestach, držali sa za ruky a ich spoločná sila vytvárala nádherné svetlo, ktoré prežarovalo celé kráľovstvo.
Len jeden malý Uhlík menom Karbík sa často mračil. Bol totiž nesmierne zvedavý. Každý deň sa pozeral na svojich štyroch kamarátov, s ktorými sa držal za ruky a v jeho malej iskrivej hlavičke mu vírili otázky.
„Prečo práve štyria?“ pýtal sa svojej kamarátky Iskry, ktorá sa držala jeho pravej ruky. „Čo by sa stalo, keby som sa držal len troch? Alebo dvoch? Alebo... nikoho?“
Iskra sa vždy zachichotala. „Ale Karbík, to sa predsa nerobí. Staršina Trblietavý vraví, že naša sila je v našom spojení. Keď sa držíme všetci spolu, sme neporaziteľní. Pozri, ako krásne všetko svieti!“
Karbík pozrel. Iskra mala pravdu. Celé kráľovstvo pulzovalo jemným, teplým svetlom. Každé spojenie medzi Uhlíkmi iskrilo ako malá hviezda. Ale jeho zvedavosť bola silnejšia. „Ja viem, že to svieti,“ zamrmlal si pre seba, „ale je to stále to isté. Držím sa Elky, Barky, Iskry a Fera. Každý deň. Chcel by som vedieť, aké to je, letieť si len tak, sám.“
Ten nápad sa mu v hlave usadil ako semienko a začal rásť. Čo ak to pravidlo nie je až také dôležité? Čo ak staršinovia len nechcú, aby sme sa zabávali po svojom? Jedného dňa, keď sa nikto nepozeral, sa Karbík zhlboka nadýchol. Jeho srdiečko-iskrička búšilo ako zvon. Pomaly, veľmi pomaly, roztvoril prsty a pustil ruku svojej kamarátky Elky.
„Páni!“ zašepkal. Zrazu mal jednu ruku voľnú. Mohol ňou mávať! Zamával dohora, potom dolu. Bolo to úžasné! Cítil sa taký slobodný! Potom, s ešte väčšou odvahou, pustil aj Fera. Teraz mal voľné dve ruky! Zatočil sa ako vrtuľka. „Juchú! Ja letím!“ smial sa.
V tej chvíli sa však stalo niečo zvláštne. Krištáľová podlaha pod ním sa jemne zatriasla. Svetlá v kráľovstve na sekundu zablikali, akoby niekto na chvíľu vypol prúd. Iskra sa na neho vystrašene pozrela. „Karbík, čo to robíš? Cítil si to? Rýchlo sa chyť!“
„To nič nebolo,“ mávol rukou Karbík, aj keď aj on cítil to slabé chvenie. „Len malý otras. Pozri, nič sa nedeje. A ja si môžem tancovať!“ A začal poskakovať na mieste, držiac sa už len dvoch kamarátov.
V tej chvíli sa však ozvalo hlboké, temné dunenie. Prichádzalo zvonku, zo sveta za hranicami ich kráľovstva. Všetky Uhlíky stíchli. To dunenie poznali. Bol to Veľký Tlak, obrovská sila, ktorá sa občas snažila ich kráľovstvo rozdrviť. Vždy, keď prišiel, Uhlíky sa chytili ešte pevnejšie a spoločne mu odolali. Ich pevná sieť bola ako neviditeľný štít.
„Držte sa!“ skríkol Staršina Trblietavý z najvyššieho bodu kráľovstva. „Veľký Tlak je tu! Spojte svoje sily!“
Všetci Uhlíkovia sa zapreli, napli svoje malé rúčky a sústredili všetku svoju energiu do spoločnej obrany. Cítili, ako na nich zvonka tlačí obrovská váha, ale ich spojená sieť bola pevná ako skala.
Až na jedno miesto.
Miesto, kde stál Karbík.
Keď sa Veľký Tlak oprel o ich kráľovstvo, v mieste, kde Karbík pustil svojich dvoch kamarátov, sa pevná sieť začala prehýbať. Bolo to, akoby ste na napnutej plachte uvoľnili dva rohy. Všetka sila sa zrazu preniesla na ostatných.
„Au!“ skríkla Iskra. „Niečo ma príliš tlačí! Nevládzem!“ Aj Barka, ktorá bola na druhej strane, sa začala chvieť. „Karbík, prosím! Chýba nám tvoja sila!“ volala.
Karbík prestal tancovať. Videl, ako sa kedysi dokonalá a pevná štruktúra okolo neho nebezpečne vlní. Svetlo v ich časti kráľovstva takmer zhaslo a nahradil ho nepríjemný, sivý tieň. V mieste, kde pustil kamarátov, vznikla maličká, tmavá prasklinka. Bola nepatrná, menšia ako necht na malíčku, ale bola tam. A Veľký Tlak ju okamžite našiel. Začal sa do nej vŕtať ako ostrý vrták.
„Tam! Je tam slabé miesto!“ ozval sa vystrašený výkrik z diaľky.
Karbíkovi sa zastavilo srdce. To on! To kvôli jeho túžbe tancovať je teraz celé kráľovstvo v nebezpečenstve. Videl vystrašené tváre Iskry a Barky, ktoré sa zo všetkých síl snažili udržať. Pochopil. Nešlo o nudné pravidlo. Išlo o všetkých. Jeho štyri spojenia neboli väzením, boli jeho úlohou. Boli jeho príspevkom k sile a bezpečiu všetkých, ktorých mal rád.
„Prepáčte!“ skríkol a bez váhania natiahol obe svoje voľné ruky. Pevne schmatol ruku Elky a hneď nato aj Fera. Cítil, ako ním prešla vlna energie. Spojenie bolo obnovené! Všetci piati sa naraz zapreli a sila sa rozložila rovnomerne. Prasklinka sa s tichým cinknutím zacelila a tmavá škvrna zmizla.
Sieť sa opäť napla a stala sa pevnou a silnou. Veľký Tlak narazil na ich spoločný štít a s nahnevaným zavrčaním sa odrazil preč. Dunenie utíchlo. Kráľovstvo bolo v bezpečí.
Všade sa opäť rozhostilo ticho, ktoré po chvíli prerušil radostný smiech a výkriky úľavy. Svetlá sa opäť rozžiarili naplno, možno ešte jasnejšie ako predtým.
Karbík sa pozrel na svojich štyroch kamarátov. Pevne ich držal a oni držali jeho. Už sa necítil uväznený. Cítil sa... dôležitý. Hrdý. Pochopil, že byť súčasťou niečoho väčšieho a silnejšieho je to najlepšie dobrodružstvo zo všetkých.
„Ďakujem,“ zašepkala mu Iskra. „Spolu sme to dokázali.“
Karbík sa usmial. „Áno. Spolu.“ Pozrel sa na svoje ruky, spojené s rukami kamarátov. Jedna, dva, tri, štyri. Už to neboli len čísla. Boli to jeho kamaráti. Boli jeho sila. A on bol ich. A to bolo oveľa lepšie, ako tancovať sám. Od toho dňa sa už nikdy nesťažoval. Občas, keď sa pozrel na svoje štyri spojenia, s úsmevom si pomyslel, že držať sa spolu je tá najväčšia zábava na svete. A vďaka tomu ich Diamantové kráľovstvo žiarilo v srdci Zeme naveky. Viete, čo deti? Skúste si niekedy s kamarátmi v škôlke alebo v škole postaviť niečo spoločne. Napríklad vežu z kociek. Uvidíte, že keď každý pridá svoju kocku správne, veža bude oveľa pevnejšia, ako keby ste ju stavali sami. Každý kúsok je dôležitý.