V hlbokom, zelenom lese, kde mach voňal po daždi a slnečné lúče sa hrali na naháňačku s tieňmi, žil malý zajačik menom Benjamín. Mal hebký sivý kožúšok, ktorý na slnku chytal strieborné odlesky, dlhé ušká, ktoré sa zvedavo natáčali za každým zvukom, a fúziky, ktoré sa neustále chveli od zvedavosti. Jeho myseľ bola ako špongia, ktorá chcela nasať všetky tajomstvá lesa.
Každé ráno sa to začínalo rovnako. Sotva Benjamín otvoril svoje tmavé očká v teplej nore, už mal na jazyku aspoň tri otázky.
„Mamička, prečo je nebo modré a nie zelené ako tráva?“ spýtal sa raz, zatiaľ čo si obhrýzal sladký korienok púpavy. „A prečo vtáčiky spievajú tak veselo ráno, ale večer sú ticho?“ dodal o chvíľu neskôr.
Jeho mamička sa vždy láskavo usmiala a trpezlivo mu odpovedala. No Benjamín vedel, že najlepšie odpovede sa neskrývajú v nore, ale vonku, vo veľkom, vzrušujúcom svete.
V ten deň, keď sa krásne vyspinkal a bruško si naplnil raňajkami, cítil vo svojich labkách zvláštne šteklenie. Bolo to šteklenie dobrodružstva. Rozhodol sa, že sa vyberie na objavovanie neznámeho kúska lesa za starým dubom, ktorému hovorili Dubový Kráľ. Mamička mu vždy hovorila, aby nechodil tak ďaleko sám, ale Benjamín si pomyslel: „Čo zlé by sa mohlo stať? Budem len kúsok a hneď sa vrátim.“
Veselo skákal po mäkkom machu, preskakoval popadané konáre a naháňal sa s pestrofarebným motýľom, ktorý vyzeral ako kúsok letnej oblohy. Bol taký zaujatý hrou a novými vôňami kvetov, že si ani nevšimol, že slnko sa posunulo na oblohe a tiene stromov sa nebezpečne predĺžili. Známy les sa zmenil. Stromy tu boli staršie, vyššie a ich koruny prepúšťali menej svetla. Všetko stíchlo. Už nepočul známe štebotanie vtákov, len tajomný šepot vetra v listoch.
Benjamín zastal a rozhliadol sa. Motýľ bol preč. A domov... domov tiež. Všetky stromy vyzerali rovnako. Zrazu pocítil, ako sa mu do srdiečka vkráda malý, studený strach.
Práve vtedy, keď sa mu chcelo od strachu a samoty plakať, začul tiché vzlykanie. Zvuk bol taký smutný, že na chvíľu zabudol na vlastné trápenie. Opatrne sa prikradol bližšie a schoval sa za veľký krík plný lesných malín. Odtiaľ uvidel malého ježka, schúleného do klbka. Z klbka sa ozývalo tiché fňukanie a po chrbte mu stekala malá slzička.
Benjamín nabral všetku odvahu. Vystúpil spoza kríka a jemne sa prihovoril. „Ahoj,“ pozdravil zdvorilo, aby ježka nevystrašil. „Čo sa ti stalo? Prečo plačeš?“
Ježko sa strhol a vystrčil z klbka malý, zvedavý noštek a dve čierne očká plné sĺz. Keď videl, že je to len malý zajačik, trochu sa uvoľnil. „Napichol som sa na ostrý tŕň z ostružiny, keď som hľadal chrobáčiky na večeru,“ vzdychol si a ukázal na svoju prednú labku. V mäkkom vankúšiku mu trčal škaredý, tmavý kúsok tŕňa a celé okolie bolo červené a opuchnuté. „A nemôžem ho vytiahnuť. Hrozne to bolí.“
Benjamín pristúpil bližšie a opatrne si prezrel ranu. Bolo mu ježka veľmi ľúto. Chcel mu pomôcť, ale nevedel ako. Zrazu si spomenul na niečo, čo mu raz hovoril ocko, keď sa porezal na ostrej tráve. „Počkaj!“ vyhŕkol Benjamín. „Môj ocko hovorí, že na rany je najlepší jeden múdry list!“
Rozhliadol sa po okolí a jeho bystré očká zbadali presne to, čo hľadal. Pri koreňoch starej brezy rástla celá rodinka širokých zelených listov s výraznými žilkami. Bol to skorocel. Benjamín odhryzol jeden čistý lístok a v papuľke ho jemne požul, presne ako mu to ocko ukazoval, aby z neho pustil liečivú šťavu.
„Teraz to možno trošku zaštípe, ale vydrž,“ povedal potichu ježkovi. Svojimi jemnými zajačími zúbkami opatrne chytil koniec tŕňa a rýchlym, šikovným pohybom ho vytiahol. Ježko sykol od bolesti, ale hneď potom pocítil veľkú úľavu. Benjamín priložil na malú ranku požutý lístok skorocelu a všetko jemne, ale pevne obviazal dlhým a ohybným steblom trávy.
Ježko sa neveriacky pozrel na svoju obviazanú labku. Bolesť pomaly ustupovala a nahradil ju príjemný, chladivý pocit. Zdvihol hlavu a na Benjamína sa pozrel s obrovskou vďačnosťou. „Ďakujem ti, zajačik! Si naozajstný kamarát. Už to skoro vôbec nebolí. Volám sa Piko,“ predstavil sa a na jeho tvári sa objavil prvý úsmev. „A ty si určite Benjamín, však? Tvoja mamička o tebe stále rozpráva.“
Benjamín prikývol. A v tej chvíli si spomenul na svoju mamičku a na to, že je stratený. Úsmev mu z tváre zmizol a do očí sa mu opäť tisli slzy. „Ale... ale ja neviem, kde je môj domov,“ zašepkal smutne.
Piko sa usmial. „To vôbec nevadí! Zachránil si ma, teraz ja pomôžem tebe. V tomto lese bývam odjakživa a poznám tu každý strom a každý kameň. Poď, ukážem ti cestu.“
V lese sa už poriadne stmievalo a ozývali sa tajomné zvuky noci. Húkala sova a v diaľke praskali konáriky. Benjamín by sa veľmi bál, ale teraz nebol sám. Mal vedľa seba nového kamaráta. Spolu šli po úzkej cestičke, ktorú by Benjamín sám nikdy nenašiel. Piko mu rozprával vtipné príbehy o chrobákoch a o tom, ako sa raz schoval v kope lístia a prespal tam celý deň. Benjamín mu zasa rozprával o svojich snoch a o všetkých otázkach, na ktoré hľadal odpovede.
Po chvíli zbadali v diaľke známe svetlo. Bola to lampa, ktorú jeho ocko vždy zavesil pred noru, keď sa začalo stmievať. Benjamínovi sa od úľavy rozbúchalo srdce. „To je ono! To je môj domov!“ vykríkol radostne a rozbehol sa.
Z nory vybehla jeho mamička s ustráchaným výrazom v očiach. Keď uvidela Benjamína, rozbehla sa k nemu a tuho ho objala. „Benjamín! Kde si bol? Tak som sa o teba bála!“
Benjamín sa túlil k mamičke, vdychoval jej známu vôňu a cítil sa v bezpečí. Všetko jej vyrozprával – o motýľovi, o tom, ako sa stratil, aj o tom, ako pomohol Pikovi a ako Piko potom pomohol jemu.
Mamička sa usmiala na ježka. „Ďakujem ti, Piko, že si mi priviedol môjho malého dobrodruha späť.“
V ten večer sa Benjamín naučil dve veľmi dôležité veci. Prvá bola, že pomáhať kamarátom v núdzi je jedna z najlepších vecí na svete. Ten pocit, keď videl Pikov vďačný úsmev, bol krajší ako najsladšia mrkvička.
A tá druhá bola, že aj keď je svet plný úžasných tajomstiev, nemá odchádzať ďaleko bez dospelých. Les vie byť nielen krásny, ale aj nebezpečný, a stratiť sa je veľmi ľahké.
Odvtedy sa z Benjamína a Pika stali najlepší priatelia. Každý deň sa spolu hrali v lese – ale už nikdy nezašli ďalej, ako im to mamičky dovolili. A keď Benjamín opäť dostal chuť na dobrodružstvo, vedel, že najlepšie je zažiť ho s kamarátom po boku.