Bol slnečný deň a v parku to bzučalo ako v úli. Deti sa smiali, psy naháňali loptičky a na tráve sa odohrávala veľká naháňačka. Paľko, chlapec s vlasmi farby slamy, utekal tak rýchlo, až mu vietor šepkal do uší. A tesne za ním, ako verný kamarát, utekal jeho tieň.
Tento tieň sa volal Šarvanec. A práve dnes mal všetkého dosť.
„Zase skáčeme,“ hundral si potichu, keď Paľko preskakoval púpavu. „A teraz sa krútime,“ sťažoval sa, keď sa Paľko zatočil dokola. „Stále len to isté. On spraví krok, ja spravím krok. On zdvihne ruku, ja tiež. Aká je to nuda!“
Práve vtedy Paľko vbehol za veľký, hustý krík. Na okamih sa jeho telo stratilo z dohľadu slnka a Šarvanec sa ocitol voľný, splynutý s veľkým tmavým tieňom kríka. Toto bola jeho šanca! Kým Paľko vybehol na druhej strane a pokračoval v hre, Šarvanec zostal ticho ukrytý.
„Sloboda!“ zašepkal si natešene a vykĺzol spod kríka na slnkom zaliaty chodník. Cítil sa úžasne. Konečne si bude robiť, čo sám chce! Skúsil zatancovať. Ale... nič sa nestalo. Bol len tmavou machuľou na zemi, bez rúk a bez nôh. Skúsil poskočiť, no len sa trochu roztiahol a stiahol ako žuvačka.
„To je čudné,“ zamyslel sa. „Prečo nevyzerám ako chlapec?“
Vtom sa stalo niečo ešte zvláštnejšie. Veľký biely oblak zakryl slnko. Svet okolo neho ošedivel a Šarvanec pocítil, ako slabne. Jeho tmavá farba bledla, okraje sa mu rozmazávali. Zľakol sa. Mizol! Zatvoril oči, ktorých vlastne ani nemal, a čakal na najhoršie.
Keď ich znova otvoril, slnko už opäť svietilo a on bol zase sýto tmavý. Odľahlo mu. „Aha!“ pomyslel si. „Takže bezo svetla to nejde. Potrebujem svetlo, aby som vôbec bol!“
To bol prvý objav. Trochu smelší sa pohol ďalej. Uvidel elegantný tieň prechádzajúcej mačky. Mal špicaté uši a dlhý chvost. Potom zbadal tieň lavičky, ktorý mal presne štyri nohy a operadlo. A tieň stromu bol obrovský, s konármi ako rozvetvené ruky.
„Všetci majú nejaký tvar,“ uvedomil si. „Len ja som taká... machuľa.“
Smutne sa doplazil k vysokej pouličnej lampe. Keď sa k nej pritisol, jeho tvar sa zrazu natiahol a stal sa dlhým a tenkým, presne ako tieň lampy. Rýchlo sa odtiahol. Nechcel byť predsa lampa! Všimol si malý kamienok na ceste a prikradol sa k nemu. Hneď sa z neho stal malý, zaguľatený tieň.
„Už rozumiem!“ zvolal potichu. „Potrebujem svetlo, aby som bol. A potrebujem nejakú vec, aby som mal tvar!“
Cítil sa veľmi múdro, ale zároveň aj trochu osamelo. Byť machuľou alebo tieňom kameňa nebola až taká zábava. Chýbal mu ten veselý tvar chlapca. Chýbalo mu to skákanie a naháňanie. Vlastne... chýbal mu Paľko.
Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a všetky tiene v parku sa začali naťahovať. Boli dlhé a smiešne. Šarvanec videl, ako sa Paľko zastavil a zmätene sa obzerá. Pozrel sa na zem vedľa seba a zamračil sa. Hľadal svoj tieň. Hľadal ho!
Šarvancovi stislo jeho tieňové srdce. Paľko vyzeral smutne. Možno to nebola len nuda, byť jeho tieňom. Možno to bola dôležitá práca. S týmto novým pocitom sa Šarvanec rozbehol, teda, rýchlo sa presunul, späť k Paľkovým nohám. Práve včas.
Paľko pozrel dole a jeho tvár sa rozžiarila. „Tu si! Celý čas som ťa hľadal. Už som si myslel, že si sa stratil v tme.“
Šarvanec bol šťastný. Cítil sa, akoby sa vrátil domov.
Večer, v detskej izbe, Paľko zapol malú lampu na stole. Svetlo vytvorilo na stene veľký svetlý kruh. Paľko si spomenul na ich dnešnú hru a dostal nápad. Spojil ruky pred lampou a na stene sa objavil... vták! Šarvanec, ktorý bol teraz na stene, nadšene zamával krídlami, hoci to vlastne Paľko hýbal palcami.
Potom Paľko vytvaroval z prstov zajaca s dlhými ušami. Šarvanec sa hneď premenil na zajaca a začal hýbať nosom. Už nebol len kópiou. Bol partnerom v čarovnej hre! Spolu dokázali vytvoriť celý les plný zvierat. Šarvanec pochopil, že jeho najväčšia sila a najväčšia zábava nie je v tom, byť sám, ale byť s Paľkom.
A tak Paľko a Šarvanec objavili svoje najlepšie dobrodružstvo, ktoré sa zrodilo zo svetla, tmy a priateľstva.
A čo vy? Skúsite si dnes večer s pomocou lampy a svojich rúk vytvoriť vlastné tieňové divadlo?