V starej dielni, kde voňalo drevo a kov, býval v malej škatuľke neobyčajný párik. Bol to Šrobik, lesklý a pyšný na svoj ostrý závit, a Matička, šesťhranná a rozvážna, ktorá si zakladala na svojej sile. Hoci boli stále spolu, takmer neprešiel deň, aby sa nehádali.
„Ja som dôležitejší!“ vyhlásil Šrobik a zavrtel sa tak, až sa zaleskol v lúči slnka, ktorý prenikal cez zaprášené okno. „Ja sa viem zavŕtať hlboko do dreva. Ja držím veci pokope!“
Matička si len ticho odfrkla. „Bezo mňa by si bol nanič, ty špicatý mudrlant. Len by si sa v diere kýval zo strany na stranu. To ja dávam všetkému skutočnú pevnosť! Ja veci sťahujem a nepustím!“
„Ale ja som prvý! Vždy idem prvý!“ nedal sa Šrobik.
„Prvý, ale sám úplne zbytočný,“ uzavrela Matička a otočila sa mu svojou najhladšou stranou.
Ich hašterenie prerušila obrovská, vráskavá ruka. Patrila dedkovi, ktorý si ticho pospevoval a hľadal niečo v dielni. Jeho prsty jemne prehrabli škatuľku plnú lesklých kamarátov a vytiahli práve Šrobika a Matičku.
„Aha, tu ste, vy dvaja. Dnes budete mať dôležitú prácu,“ povedal dedko láskavo a položil si ich do dlane.
Šrobik a Matička na chvíľu zabudli na hádku. Práca! To znamenalo vždy dobrodružstvo. Dedko ich odniesol k malej drevenej stoličke, ktorá stála v kúte. Bola to pekná stolička, ale jedna jej noha sa nebezpečne kývala.
„Pozrime sa na to,“ zamrmlal si dedko a stoličku otočil hore nohami. „Táto noha potrebuje utiahnuť.“
Šrobik sa hrdo nadýchol. „Teraz uvidíš, Matička! Ukážem ti, ako sa to robí.“
Dedko priložil Šrobika ku dierke, ktorá spájala nohu so sedadlom. Otáčavým pohybom ho začal vkrúcať do dreva. Šrobik sa s radosťou zavŕtal dnu. Prešiel celou cestou a jeho špička vykúkla na druhej strane.
„Hotovo! Vidíš? Som tam!“ zvolal víťazoslávne.
Ale radosť netrvala dlho. Dedko skúsil pohnúť nohou a tá sa stále kývala. Šrobik sa v dierke voľne pohyboval a nedokázal ju poriadne pritiahnuť. Cítil sa zrazu veľmi neužitočne.
Matička sa potichu chichotala. „Hovorila som ti. Sám si len taká ozdoba.“
Dedko pokrútil hlavou a Šrobika jemne vyskrutkoval von. Potom vzal do ruky Matičku. „Tak skúsime teba,“ povedal a priložil ju k dierke z druhej strany.
Matička sa hrdo napla. Teraz príde jej chvíľa! Ale... nič sa nestalo. Len tam tak ležala na dreve. Nemala sa o čo zachytiť, nemohla sa pohnúť ani o kúsok. Bola len malým kovovým krúžkom na drevenej ploche.
Teraz sa potichu zasmial Šrobik. „A kto je tu teraz zbytočný, pani Pevná?“
Matička sa od hanby skoro celá sčervenala, keby len mohla. Obaja mlčali. Prvýkrát si uvedomili, že jeden bez druhého naozaj nič nedokážu.
Dedko sa usmial, akoby presne vedel, na čo myslia. Znovu vzal Šrobika a prevliekol ho dierkou tak, aby jeho špička s jemným závitom trčala na druhej strane. A potom... potom vzal Matičku.
Pomaly ju priložil k vyčnievajúcemu koncu Šrobika. Ich kovové telá sa dotkli.
„Pripravená?“ zašepkal Šrobik, tentoraz bez akejkoľvek pýchy v hlase.
„Pripravená,“ odvetila ticho Matička.
Dedko začal pomaly otáčať Šrobika. Jeho závit sa jemne dotkol vnútorného závitu Matičky. Cvak! Prvý dotyk bol dokonalý. Akoby boli stvorení jeden pre druhého. Dedko pokračoval v otáčaní a Matička cítila, ako ju Šrobikov závit vťahuje bližšie a bližšie. S každým otočením sa ich spojenie stávalo pevnejším.
Už neboli dvaja hádajúci sa susedia. Stali sa jedným celkom.
Spoločne sťahovali drevené časti stoličky k sebe, až kým medzi nimi nebola ani najmenšia medzierka. Kývanie prestalo. Noha držala pevne ako skala.
Keď dedko skončil, s úsmevom pohladil ich spojené telá. „Výborná práca, kamaráti. Spolu ste najsilnejší.“
Otočil stoličku späť na nohy a skúsil sa na ňu posadiť. Ani sa nepohla.
Šrobik a Matička ostali na svojom mieste, pevne spojení. Cítili teplo a silu, ktorá pramenila z ich spolupráce.
„Vieš,“ ozval sa po chvíli ticha Šrobik, „ten tvoj šesťhranný tvar je vlastne celkom praktický. Dedko ťa vie dobre chytiť kľúčom.“
Matička sa pousmiala. „A ten tvoj závit... je presne taký, aký má byť. Ani o kúsok iný.“
Už sa nehádali. Našli svoje miesto a pochopili to najdôležitejšie tajomstvo celej dielne. Najväčšia sila nie je v tom, kto je lepší alebo dôležitejší, ale v tom, ako dokonale do seba vedia zapadnúť a držať spolu.
A možno, keď budete nabudúce s rodičmi niečo skladať alebo opravovať, všimnete si malého Šrobika a Matičku a spomeniete si, že spolu dokážu aj tie najväčšie zázraky.