Malý sloník Bunto zlostne dupol nohou do suchej, popraskanej zeme. Prach sa zdvihol v malom obláčiku a šteklil ho na konci chobota. Zafunel. Všetci veľkí sloni okolo neho zrazu zastali. Zdvihli hlavy, uši im ovísali ako obrovské vejáre a telá mali napnuté, akoby počúvali tú najdôležitejšiu pieseň na svete.
Ale Bunto nepočul nič. Vôbec nič. Iba vietor, ktorý sa hral s listami akácií, a bzučanie unavenej muchy.
„Čo počujete?“ spýtal sa netrpezlivo svojej mamy, no tá len zdvihla chobot a jemne ho ním utíšila. Stála nehybne ako skala. Aj jeho stará mama Bimala, najmúdrejšia slonica v stáde, stála so zavretými očami a hlavu mala sklonenú k zemi.
Bunto sa zamračil. Cítil sa maličký a vynechaný. Prečo oni všetci počujú tajomstvá, ktoré jemu unikajú? Nastražil svoje vlastné, ešte nie úplne dorastené uši tak, až ho v nich zaškrabalo. Sústredil sa. Počul svoje vlastné srdce, ako mu búcha v hrudi. Počul šuchot trávy pod nohami ostatných. Ale tajomný zvuk, ktorý všetkých tak zaujal, stále neprichádzal.
„Ja nič nepočujem!“ vyhŕkol frustrovane, keď to už nevydržal.
Niekoľko dospelých slonov sa na neho pozrelo a pokojne zafunelo. Ticho sa skončilo. Stádo sa opäť dalo do pomalého pohybu.
„Buď trpezlivý, maličký,“ ozval sa hlboký a láskavý hlas starej mamy Bimaly. Pomalým krokom prišla k nemu a jemne ho pohladila koncom chobota po chrbte.
„Ale ja chcem tiež počuť! Čo to bolo?“ dožadoval sa Bunto. „Bol to lev? Alebo nejaký vták so smiešnym hlasom?“
Bimala sa usmiala tak, až sa jej vrásky okolo očí ešte viac prehĺbili. „Nie, Bunto. Nebol to ani lev, ani vták. Bola to správa. Od tvojho strýka Tura.“
Bunto prekvapene zdvihol hlavu. „Od strýka Tura? Ale veď ten je ďaleko! Odišiel pred východom slnka hľadať nové napájadlo. Tak ďaleko ani ja nedovidím!“
„Presne tak,“ prikývla Bimala. „Niektoré správy neprichádzajú vzduchom, aby ich uši počuli. Niektoré správy prichádzajú po zemi a počúvame ich... nohami.“
Bunto sa zmätene pozrel na svoje malé, guľaté nohy. Nohami? Ako sa dá počúvať nohami? Veď nohy sú na chodenie a dupanie, keď je niekto nahnevaný. Toto nedávalo žiadny zmysel.
„To je hlúposť,“ zamrmlal si popod chobot.
Bimala sa však len zasmiala. „Nie je to hlúposť, len tajomstvo, ktorému ešte nerozumieš. Poď, niečo ti ukážem.“
Odviedla ho kúsok ďalej od stáda, na miesto, kde bola zem tvrdá a udupaná. „Postav sa sem,“ povedala mu a ukázala na miesto asi desať krokov od seba. „A teraz sa dobre sústreď na svoje chodidlá. Nehýb sa.“
Bunto poslúchol. Stál ako socha a čakal, čo sa bude diať. Bimala zdvihla svoju mohutnú prednú nohu a zľahka, takmer nečujne, ňou dupla o zem.
Bum.
Bunto nič nepočul, ale zrazu... cítil to! V chodidlách ho zašteklilo zvláštne, jemnučké mravčenie. Akoby mu niekto potichučky zaklopal na podrážky. Trvalo to len sekundu a potom to zmizlo.
„Cítil si to?“ spýtala sa Bimala s iskričkami v očiach.
Bunto prekvapene prikývol. „Áno! Bolo to... ako chvenie!“
„Presne tak,“ usmiala sa Bimala. „A teraz si predstav, že niektoré zvuky sú také hlboké a pomalé, že naše uši ich jednoducho nezachytia. Sú ako veľmi, veľmi pomalé bubnovanie. Ale zem, tá ich cíti. A keď sa zem trasie, my to cítime v našich citlivých chodidlách. Je to náš tajný jazyk. Volá sa infrazvuk.“
„Info-zvuk?“ zopakoval Bunto opatrne nové slovo.
„Infra-zvuk,“ opravila ho babička s úsmevom. „Znamená to zvuk, ktorý je taký nízky, že je pod našou hranicou počutia. Ale nie pod hranicou cítenia.“
Oprela sa o svoju nohu a pokračovala vo vysvetľovaní. „Keď strýko Turo našiel vodu, zhlboka sa nadýchol a vydal veľmi hlboký zvuk, ktorý my ušami nepočujeme. Znelo to skoro ako hlboké dunenie. To dunenie rozochvelo zem a tie vibrácie putovali kilometre a kilometre, až prišli k nám. My sme ich zacítili nohami a vedeli sme: Turo našiel vodu. Povedal nám to.“
Bunto stál s otvorenou papuľkou. Takže to nebola žiadna mágia! Bolo to niečo, čo sa dalo vysvetliť. Bolo to ako klopkanie po zemi, len na oveľa väčšiu vzdialenosť. Zrazu sa cítil nadšene. Chcel to tiež skúsiť!
„Naučíš ma to? Prosím, prosím!“ zaprosil a obtrel sa chobotom o jej nohu.
„Samozrejme, maličký. Ale vyžaduje si to trpezlivosť a veľa ticha,“ povedala vážne. „Najprv sa musíš naučiť rozoznávať rôzne chvenia.“
Celé popoludnie Bunto trénoval. Bimala dupala rôznymi spôsobmi. Raz rýchlo a slabo, inokedy pomaly a silno. Bunto stál so zavretými očami a snažil sa cítiť rozdiel.
„Toto bolo rýchle! Ako keď beží stádo gaziel!“ zvolal po jednej sérii jemných, rýchlych úderov.
„Výborne!“ pochválila ho Bimala. „A teraz?“ Spravila jeden dlhý, silný úder, ktorý Bunto pocítil až v kolenách.
„Uf! Toto bolo silné! Ako... ako keď sa blíži búrka!“
„Presne tak! Učíš sa rýchlo,“ žiarila Bimala hrdosťou. „Teraz skús ty. Skús mi poslať správu, že si smädný.“
Bunto sa sústredil. Spomenul si na pocit smädu, na sucho v krku. Zhlboka sa nadýchol a potom z celej sily, ale pomaly, zadunel nohou o zem. Snažil sa napodobniť ten pocit pomalého, hlbokého pulzovania. Raz, dvakrát, trikrát.
Bimala chvíľu nehybne stála. Potom sa usmiala. „Cítila som to, Bunto. Cítila som tri pomalé vlny. Ako keď sa voda vlieva do jazierka. Veľmi dobre!“
Bunto od radosti vyskočil. „Naozaj? Takže som poslal správu?“
„Poslal si pokus o správu,“ upresnila Bimala jemne. „A bol to skvelý pokus! Vieš, prečo? Lebo si sa nevzdal, keď sa ti to prvýkrát nepodarilo. Skúsil si to znova a premýšľal si pri tom. A to je najdôležitejšie.“
Práve vtedy sa zem pod ich nohami znova jemne zachvela. Tentoraz inak. Rýchlejšie, naliehavejšie. Bunto sa okamžite stíšil a položil chobot na zem, aby to cítil lepšie. Pamätal si, čo ho učila Bimala. Sústrediť sa celým telom.
Chvenie prichádzalo v krátkych, trhaných vlnách. Tap-tap-tap... pauza... tap-tap-tap.
Bimala vážne zdvihla hlavu. „Toto je tiež od Tura. Ale je to iná správa.“
Bunto sa zamyslel. Nebolo to pokojné dunenie vody. Bolo to rýchle a opakujúce sa. Ako varovanie.
„Je to... niečo zlé?“ spýtal sa opatrne.
Bimala chvíľu počúvala, jej obrovské telo bolo úplne nehybné. Potom pomaly prikývla. „Myslím, že áno. Cítim v tom naliehavosť. Strýko Turo nám nehovorí len, že našiel vodu. Hovorí nám... že pri vode nie je sám.“
Stádo opäť stíchlo. Všetci dospelí sloni stáli ako sochy z kameňa a počúvali tajomný jazyk zeme. Bunto už nebol frustrovaný. Teraz bol súčasťou toho tajomstva. Stál ticho ako ostatní a celým svojím malým telom sa sústredil na vibrácie, ktoré mu prúdili cez chodidlá. Cítil strach, ale aj vzrušenie. Konečne rozumel. Konečne počúval. A vedel, že toto je len začiatok jeho veľkého dobrodružstva s tajomným dunením zeme.
Zrazu k Buntovi pristúpila jeho mama a chobotom ho postrčila bližšie k stredu stáda. „Dobre si počúval, môj malý. Teraz musíme byť opatrní.“
Zem sa znova zachvela, tentoraz to bol odkaz od ich vodkyne, Bimaly. Jedno dlhé, silné dunenie, ktoré znamenalo: „Počkáme. Budeme ticho.“ Bola to odpoveď pre Tura a zároveň príkaz pre celé stádo.
Bunto cítil to jediné dunenie veľmi zreteľne. Prešlo mu celým telom a on presne vedel, čo znamená. Nebolo to len chvenie. Bola to veta. Bol to príkaz.
„Čo budeme robiť?“ zašepkal mame.
„Budeme čakať na ďalší signál od Tura. Musíme zistiť, či je nebezpečenstvo veľké, alebo či len zbytočne plašil,“ odpovedala mu mama a jej pohľad bol upretý do diaľky, smerom, kde tušila strýka Tura.
Bunto stál a čakal. Minúty sa vliekli ako lenivé korytnačky. Slnko pálilo a vzduch sa chvel horúčavou. A potom to prišlo. Nová správa. Tentoraz bola úplne iná. Bola to séria veľmi krátkych a jemných vibrácií, takmer ako šepot. Boli také slabé, že Bunto si nebol istý, či si ich len nepredstavuje.
Naklonil hlavu a ešte viac sa sústredil. Áno, sú tam! Slabučké, ale sú. Pozrel sa na Bimalu. Aj ona ich cítila. Jej uši sa jemne zachveli.
Po chvíli sa Bimala otočila k stádu. Jej tvár bola uvoľnená. „Všetko je v poriadku,“ oznámila nahlas. „Strýko Turo našiel nádherné jazierko, ale pri ňom bolo stádo byvolov. Bál sa, že budú nepriateľskí. Ale už odišli. Cesta je voľná.“
A potom, akoby chcela všetkým ukázať, čo sa naučil jej vnuk, pozrela sa na Bunta a spýtala sa: „A vieš, ako nám to povedal, Bunto?“
Bunto sa na chvíľu zamyslel. Porovnal si to jemné, šepkajúce chvenie s tým predchádzajúcim, naliehavým. „Tie prvé vibrácie boli rýchle a silné, lebo sa bál. Varoval nás. Ale tieto posledné boli jemné a tiché. Akoby šepkal, že nebezpečenstvo pominulo,“ povedal pomaly a neisto.
Bimala sa hrdo usmiala. „Presne tak! Sila a rýchlosť dunenia nám hovoria, aká je správa dôležitá a naliehavá. Naučil si sa dnes najdôležitejšiu lekciu, Bunto. Počúvať nielen ušami, ale aj srdcom a nohami.“
Celé stádo sa s radostným trúbením pohlo smerom k novému napájadlu. Bunto kráčal uprostred, ale už sa necítil malý ani vynechaný. Cítil sa dôležitý. Z času na čas sa zastavil, priložil chobot k zemi a počúval. Cítil dunenie krokov celého stáda – silné, pokojné a rytmické. Bol to zvuk domova. Zvuk bezpečia. A on mu teraz konečne rozumel.
Keď dorazili k jazierku, voda bola čistá a chladná. Strýko Turo ich už čakal a radostne ich vítal. Bunto sa k nemu rozbehol.
„Strýko Turo, ja som ťa počul! Počul som ťa nohami!“ chválil sa nadšene.
Turo sa zasmial a postrapatil mu chobotom hlavu. „Vidím, že z teba rastie správny slon. Pamätaj, Bunto, najdôležitejšie správy sú tie, ktoré nie je počuť, ale cítiť.“
Bunto sa s chuťou napil a potom vbehol do vody. Špliechal a hral sa, ale jedna časť jeho mysle stále načúvala. Načúvala zemi. A keď jeho mama na druhom konci jazierka jemne dupla nohou, Bunto sa otočil a zamával na ňu chobotom. Pocítil to. Bola to správa len pre neho. Znamenala: „Ľúbim ťa.“ A bolo to to najkrajšie, čo v ten deň nohami počul.
Čo myslíte, deti? Skúsite si niekedy s mamou alebo ockom na prechádzke zastať, zavrieť oči a počúvať nohami? Možno budete prekvapení, čo všetko vám zem pošepká.