V hlave malého chlapca Jakuba, v krajine plnej nápadov a myšlienok, sa stalo niečo celkom nezvyčajné. Presne v tej chvíli, ako Jakub premýšľal nad bublinkami v malinovke a zároveň nad tým, ako sa pení mydlo vo vani, zrodilo sa z čistého kúzla fantázie úplne nové slovo.
Volalo sa Šumienka.
Bolo ľahučké, veselé a trblietalo sa zvedavosťou. Keď sa rozhliadlo, uvidelo okolo seba úžasný svet. Ostatné slová sa usporiadane spájali do dlhých, pevných radov, ktorým sa hovorilo vety. Vety boli ako vláčiky – mali svoju lokomotívu, svoje vagóniky a každá časť mala svoje presné miesto.
„Aj ja chcem patriť do vety!“ povedala si Šumienka odhodlane a s chuťou sa vydala na cestu.
Najprv dorazila k veľkej, pokojnej lúke, kde sa zhromaždili samé dôležité a pevné slová. Boli to slová ako DOM, STROM, LOPTA a AUTO. Stáli hrdo a presne vedeli, kým sú.
„Dobrý deň,“ pozdravila sa im Šumienka zdvorilo. „Som tu nová. Mohla by som sa k vám pridať a byť s vami vo vete?“
Mohutné slovo DOM si ju premeralo od hlavy po päty. „A čo si zač? Si nejaká vec, ktorú môžeme chytiť? Alebo zviera? Alebo človek?“
„Ja… ja presne neviem,“ priznala Šumienka trošku zahanbene.
„My sme podstatné mená,“ vysvetlila jej guľatá LOPTA. „Sme základom každej vety. Hovoríme, o kom alebo o čom sa rozpráva. Ty nevyzeráš ako nič, čo poznáme. Nemôžeš byť medzi nami, ak nevieme, čo si.“
A tak ju medzi seba nepustili.
Trochu smutná Šumienka kráčala ďalej. Zrazu okolo nej preletela skupina nesmierne rýchlych a energických slov. Boli to BEŽÍ, SKÁČE, LIETA a KRESLÍ. Ani na chvíľu sa nezastavili, stále boli v pohybe.
„Počkajte na mňa!“ zakričala na ne Šumienka a snažila sa ich dobehnúť. „Môžem sa k vám pridať?“
Slovo BEŽÍ sa pri nej na okamih zastavilo, no stále netrpezlivo prešľapovalo z nohy na nohu. „A čo vlastne robíš? Vieš vykonávať nejakú činnosť? Pohyb?“
„Ja… ja iba som,“ zašepkala Šumienka.
„My sme slovesá!“ zasmialo sa slovo SKÁČE a urobilo vo vzduchu veselé salto. „My hýbeme celou vetou! My konáme! Ty sa nehýbeš, len tak si tu. Sem nepatríš!“ A s vetrom opreteky zmizli za obzorom.
Šumienka si sadla pod veľké, zamyslené slovo MYŠLIENKA a skoro sa rozplakala. Cítila sa taká osamelá. Vtom si všimla pestrofarebnú skupinku slov, ktorá sa veselo prechádzala neďaleko. Boli to slová ako VEĽKÝ, ČERVENÁ, MÄKKÝ, ZELENÝ a RÝCHLE. Vždy sa držali v blízkosti nejakého podstatného mena, akoby boli jeho najlepšími kamarátmi.
„Ahojte,“ pípla Šumienka a podišla bližšie. „Vy ste takí krásni a farební. Čo je vašou prácou?“
„My sme prídavné mená,“ povedal pyšne VEĽKÝ a postavil sa vedľa slova DOM. „My opisujeme, aké sú veci a osoby. Aký je dom? VEĽKÝ. Aká je lopta? ČERVENÁ. Aký je vankúš? MÄKKÝ.“
Šumienke sa rozžiarili očká. „Možno toto je moje miesto! Skúste ma! Možno aj ja viem niečo opísať!“
S nádejou sa postavila hneď vedľa slova AUTO. Vzniklo z toho zvláštne spojenie: „Šumienka auto.“ Všetky prídavné mená sa na seba zmätene pozreli.
„To nedáva žiaden zmysel,“ pokrútilo hlavou RÝCHLE. „To nám nehovorí, akej farby je to auto, ani aké je rýchle, ani aké je veľké. Mrzí nás to, ale ty nie si ako my.“
To už bolo na Šumienku priveľa. Bola zúfalá. Všetky slová mali svoje miesto, svoju dôležitú úlohu, len ona bola navyše. Zbytočná. Nikam nepatrila. Schúlila sa do klbka v najtmavšom kúte Jakubovej hlavy a ticho tam čakala, čo sa bude diať.
Medzitým v skutočnom svete sedel Jakub v kuchyni a sledoval svoju maminku. Naliala mu do vysokého skleného pohára malinovú vodu a potom do nej opatrne vhodila bielu šumivú tabletu s vitamínmi.
A vtedy sa začalo kúzlo.
Voda v pohári ožila. Začala tancovať. Z tablety sa uvoľnili stovky drobných, strieborných bubliniek, ktoré sa pretekali, ktorá bude skôr na hladine. Keď tam doplávali, veselo praskali a vydávali jemný, šepkajúci zvuk. Vytvorila sa tam krásna, ružová pena.
Jakub sa na to díval s otvorenými ústami. Bol to taký pekný pohľad a príjemný zvuk! Hľadal v hlave to správne slovo, ktorým by opísal tú veselú, bublinkovú penu, čo tak príjemne šumela.
A vtedy si spomenul. Spomenul si na svoje nové, opustené slovo. Na osamelú Šumienku, ktorá sa triasla v kúte jeho mysle.
V jeho hlave sa rozsvietilo obrovské svetlo! Zrazu všetko do seba zapadlo.
„Aha!“ vyhŕkol Jakub nahlas a ukázal prstom na pohár. „Maminka, pozri! Tá malinovka robí v pohári takú nádhernú... šumienku!“
V tom momente Šumienka v Jakubovej hlave pocítila, ako ju zalialo teplo a šťastie. Zrazu vedela, kým je! Bola presne tým! Bola tou veselou, bublinkovou penou v malinovke! Bola zmesou šumu a jemnej peny. Bola to… Šumienka!
S hrdosťou a radosťou sa postavila do svojej úplne prvej vety:
„Tá malinovka robí v pohári takú nádhernú ŠUMIENKU.“
Veta bola dokonalá.
Pevné podstatné mená na ňu uznanlivo pozreli. „Aha,“ povedal DOM. „Takže predsa len si podstatné meno! Opisuješ túto úžasnú vec!“
Rýchle slovesá jej veselo zamávali. „Vitaj vo svete viet!“
A prídavné meno NÁDHERNÚ sa k nej s radosťou pritislo a objalo ju. „Teraz sme kamarátky. Spolu to znie ešte lepšie!“
Šumienka konečne našla svoje miesto. Pochopila, že aj keď bola nová a neznáma, nebola zbytočná. Len trpezlivo čakala na správnu chvíľu a na chlapca, ktorý jej dá význam.
A Jakub? Bol na seba hrdý, že vymyslel slovo, ktoré tak presne opísalo niečo tak pekné a veselé. Odvtedy používal slovo Šumienka vždy, keď videl niečo jemne peniť a šumieť.
A možno aj vy si raz vymyslíte svoje vlastné, celkom nové slovo. A ktovie, možno aj ono zažije veľké dobrodružstvo, kým nájde svoje správne miesto vo vete.