V hlbokom a teplom svete Adamovej pravej ruky, v krajine, ktorá voňala po mydle a troške po plastelíne, býval neobyčajný tím. Bol to svet plný ružovkastých, mäkkých tunelov a pevných, pružných ciest. Tými najväčšími tunelmi, pulzujúcimi riečiskami, neustále prúdili malé červené lodičky krviniek, ktoré neúnavne prinášali vzácny náklad – kyslík a živiny pre všetkých obyvateľov. A práve tu žili oni, svalové vlákna, malí, ale nesmierne silní hrdinovia, ktorí sa starali o každý, aj ten najmenší pohyb.
Ich veliteľom bol múdry a rozvážny Švih, ktorý vždy vedel, ako najlepšie zorganizovať prácu a ktorého slovo platilo ako zákon. V tíme mal aj siláka menom Sila, ktorý sa rád chválil svojimi bicepsovými uzlíkmi a predvádzal sa, ako dokáže zdvihnúť desaťnásobok svojej váhy. Potom tu bol rýchly Blesk, ktorý bol taký netrpezlivý, že často vyštartoval skôr, ako vôbec dorazil celý príkaz od mozgu. A samozrejme, pokojná Vytrvalka, tichá duša tímu, ktorá nachádzala radosť v dlhej a monotónnej práci a dokázala ťahať celé hodiny bez jediného reptania, s tichým, spokojným bzučaním. A bol tam aj Nováčik, najmenšie a najmladšie vlákienko, ktoré sa ešte len učilo, ako to v svalovom svete chodí. Často sa schovával za ostatnými a s obdivom sledoval ich prácu, snívajúc o dni, kedy bude aj on taký užitočný a silný.
Jedného dňa sa Adam, s jazýčkom vystrčeným od sústredenia, hral na koberci. Staval tú najvyššiu vežu na svete, ktorá už siahala takmer do výšky jeho očí. Boli tam modré kocky ako jazerá, zelené ako lesy a žlté ako slnečné lúče. Chýbal mu už len posledný, najdôležitejší diel – veľká, kráľovská červená drevená kocka. Bola to koruna celého diela, posledný kameň na vrchole jeho hradu, no bola oveľa ťažšia ako všetky ostatné, vyrobená z hustého bukového dreva.
„Pozor, tím! Prichádza signál z Veľkého Riadiaceho Centra!“ zvolal veliteľ Švih. Zhora, z Adamovho mozgu, priletel ako strieborný šíp rýchly elektrický impulz. Bol to jasný a stručný príkaz: „Zdvihnúť červenú kocku!“
„Hurá!“ skríkol Blesk, ktorý signál zachytil ako prvý. „To bude hračka! Ja to potiahnem sám, uvidíte, ako rýchlo to pôjde!“ A skôr ako ho stihol Švih zastaviť, Blesk sa bez rozmýšľania vrhol vpred. Bol to prudký, oslepujúci záblesk energie, ktorý však narazil na nehybnú hmotu. Kocka sa ani len nezachvela a Blesk odletel dozadu ako odrazená gulička, zahanbený a trochu omráčený spätným rázom.
„Uhni, ty rýchlik!“ zahrmel Sila a odstrčil Bleska nabok. „Na toto treba poriadnu silu, nie splašené impulzy! Pozeraj sa, ako sa to robí!“ Zaprel sa nohami do svalového tkaniva, ktoré pod ním zastonalo, napol sa tak, že bol celý červený od námahy, a z celej sily potiahol. Okolo sa ozval sklamaný šepot ostatných vlákien. Kocka sa s protestným škrípaním trošičku nadvihla na jednej strane, ale hneď s ohlušujúcim buchnutím spadla späť na koberec. Sila si frustrovane odfrkol a buchol päsťou do mäkkého tkaniva.
„Ach jaj,“ povzdychol si Nováčik, ktorý všetko sledoval z bezpečia úkrytu. Zaliezol do najtmavšieho kútika a prial si byť neviditeľný. „Je príliš ťažká. To sa nám nikdy nepodarí.“ Cítil sa malý, zbytočný a so slzami na krajíčku si zašepkal: „Sme príliš slabí. Ja som príliš slabý.“
Veliteľ Švih si zvolal celý tím dokopy. Sila si odfrkol a Blesk si trucovito prezeral špičky svojich nôh. „Počúvajte,“ začal pokojne, no jeho hlas niesol váhu autority. „Takto to nepôjde. Každý z vás je silný a šikovný, ale mrháme energiou. Predstavte si, že každý z nás je tenká nitka. Jedna nitka sa ľahko pretrhne, neudrží ani gombík na košeli. Ale čo sa stane, keď spojíme desať nitiek dokopy?“
„Vznikne pevnejší povrázok!“ vyhŕkla Vytrvalka, ktorá vždy pozorne počúvala.
„A keď spojíme sto nitiek?“ pokračoval Švih a pozrel sa na Silu.
„Vznikne silné lano, ktoré utiahne aj loď!“ pridal sa Sila, ktorý už začínal tušiť, kam veliteľ mieri.
„Presne tak!“ prikývol Švih. „Každý z nás je jedna nitka. Sám veľa nezmôže. Ale keď potiahneme všetci spolu, v tú istú chvíľu a rovnakým smerom, naša sila sa spojí a znásobí. Budeme ako jedno hrubé, nepretrhnuteľné lano. Adam mal dnes na raňajky medový chlebík a kakao. To je prvotriedne palivo! Zlatistá energia zo sladkého medu a sila z teplého kakaa prúdia až k nám, ale my ju mrháme v nezmyselných pokusoch jednotlivcov. Kyslík, ktorý vdýchol, čaká pripravený. Musíme ich využiť naplno. Rozumiete? Kľúčom je spolupráca.“
Všetci stíchli a pozerali na seba. Dokonca aj Blesk prestal netrpezlivo podupkávať a zamyslene hľadel na veliteľa. Nováčik sa opatrne opýtal tichým hláskom: „Aj ja? Aj moja sila sa počíta?“
Švih pristúpil k Nováčikovi a položil mu na rameno svoje pevné, no upokojujúce vlákno. „Samozrejme, Nováčik! Tvoja sila nie je malá, je len mladá. Ale keď sa pridá k našej, bude ako tá posledná kvapka, ktorá naplní pohár až po okraj. Každá, aj tá najmenšia nitka, robí lano pevnejším. Bez teba by sme neboli kompletní a neboli by sme takí silní.“
Nováčik zdvihol hlavu. Jeho strach sa začal meniť na odhodlanie. Slová veliteľa ho zahriali ako slnečný lúč. Zrazu sa necítil ako zbytočná nitka, ale ako dôležitá súčasť veľkého lana. Narovnal sa a cítil sa zrazu oveľa dôležitejší a odvážnejší.
„Dobre teda,“ zavelil Švih. „Pripraviť sa! Chytíme sa všetci naraz, prepletieme sa ako korene starého stromu. Ja budem odpočítavať. Keď poviem TERAZ, všetci zaberieme z plných síl. Smerom hore!“
Malé vlákna sa zoradili ako armáda. Každé sa chytilo svojho miesta, zomkli sa k sebe tak tesne, že medzi nimi neprešla ani myšlienka na zlyhanie. Vzduch bol nabitý elektrickým očakávaním. Cítili, ako im telom prúdi energia z Adamových raňajok. Boli pripravení.
„Tri...“ začal Švih odpočítavať. Všetci sa napli a sústredili všetku svoju vôľu do jediného bodu. „Dva...“ Sústredili sa tak, že bolo počuť len tlkot ich spoločného odhodlania. „Jeden...“ Zavládlo absolútne ticho, akoby celý svalový svet zadržal dych. „TERAZ!“
V tom momente všetci potiahli. Sila, Blesk, Vytrvalka, Nováčik a desiatky ďalších vlákien. Nebol to výbuch, ale mohutná, plynulá vlna sily, ktorá sa zdvihla z hĺbky svalu a všetkou svojou váhou sa oprela do jediného bodu. Bol to dokonalý, zosynchronizovaný pohyb. Nebolo to trhnutie ani myknutie. Bola to plynulá, mocná sila, ktorá sa spojila do jedného veľkého zabratia.
A stalo sa to! Z ich perspektívy to vyzeralo, akoby sa pred nimi dvíhala celá červená hora. Veľká červená kocka sa pomaly, ale isto a majestátne začala dvíhať z koberca. Adam pocítil, ako mu ruka spevnela. S úsmevom zdvihol kocku a opatrne ju položil na samý vrch svojej veže. Stála tam, majestátna a krásna, koruna jeho kráľovstva.
„Dokázal som to!“ vykríkol Adam od radosti a zatancoval si malý víťazný tanec okolo svojho veľdiela.
A dole, v krajine jeho ruky, sa ozýval rovnaký víťazný pokrik.
„Dokázali sme to!“ jasali svalové vlákna. „Spolu!“ kričal Nováčik a jeho hlas sa nestrácal, ale znel silno a jasne. Sila uznalo potľapkal Bleska po pleci. „Dobre, rýchlik, mal si pravdu, že treba začať rýchlo, ale ja som mal pravdu, že treba silu. A veliteľ mal pravdu, že to treba spojiť.“ Blesk sa zasmial: „Nabudúce ťaháme spolu od začiatku!“ Vytrvalka spokojne prikyvovala. Nováčik sa cítil, akoby bol najsilnejší na svete. Zistil, že aj keď je malý, ako súčasť tímu dokáže veľké veci.
„Výborná práca, tím,“ pochválil ich veliteľ Švih. „Teraz si oddýchnite a naberte nové sily. Cítite? Už prichádzajú ďalšie lodičky s kyslíkom a živinami, aby nás opravili a posilnili. Nikdy neviete, kedy bude Adam potrebovať postaviť ešte vyššiu vežu, pomôcť ockovi odniesť ťažký kufor, objať maminku alebo sa bude učiť písať svoje prvé písmenká. Každý pohyb je nové dobrodružstvo.“
A tak sa malí siláci uložili na odpočinok, príjemne unavení, no hrdí na svoju spoločnú prácu. Boli pripravení na ďalšie dobrodružstvo. Naučili sa, že najväčšia sila nie je ukrytá v jednom svale, ale v spolupráci všetkých.
Čo myslíte, deti? Skúste teraz zatnúť sval na svojej ruke. Cítite, ako sa z malého a mäkkého miesta stane pevný kopček? To sa práve vaši malí siláci spojili do jedného pevného lana a ukázali vám, akí sú pripravení. A teraz ruku uvoľnite. Cítite to príjemné uvoľnenie? To si práve váš tím vydýchol a odpočíva. Vždy, keď niečo zdvíhate, kreslíte, pomáhate maminke niesť nákup alebo sa niekoho držíte za ruku, váš tím svalových vlákien pracuje spoločne, presne ako v našom príbehu. Pozdravte ich! Sú vždy pripravení pomôcť vám dokázať veľké veci.