Na najvyššej poličke v kuchyni, hneď vedľa okna, stál malý, ale veľmi dôležitý svet. Bol to svet korenín. V sklenených dózach, ako v malých priehľadných domčekoch, bývali najrôznejší obyvatelia. Každý mal svoju farbu, tvar a hlavne vôňu.
V prvej dóze býval Gulička Korenistý, odvážne a trochu ufrflané zrnko čierneho korenia. Bol dokonale guľatý a pyšný na svoju silnú, štipľavú vôňu, ktorá vedela každého poriadne poštekliť v nose. Hneď vedľa neho, v ďalšej dóze, prebývala Červeňka Sladká. Bola to jemná a zvedavá štipka papriky. Jej krásna červená farba hriala ako slniečko a jej vôňa bola teplá a zemitá. Gulička a Červeňka boli najlepší kamaráti. Každý deň pozorovali dianie v kuchyni a hádali, do akého jedla ich dnes „Veľká ruka“ kuchára pridá.
Jedného dňa sa však stalo niečo nezvyčajné. Veľká ruka položila na ich poličku úplne novú, neznámu dózu. Všetky koreniny zvedavo stíchli. Vnútri ležal čudný, tmavohnedý tvor. Nebol ani guľatý ako Gulička, ani sypký ako Červeňka. Mal tvar dokonalej osemcípej hviezdy.
„Čo je to?“ zašepkala Červeňka a prisunula sa bližšie k okraju svojej dózy.
„Netuším,“ zamračil sa Gulička Korenistý a snažil sa zagúľať čo najbližšie, aby lepšie videl. „Vyzerá to podozrivo. A tá vôňa... Cítiš to?“
Vzduchom sa naozaj šírila zvláštna vôňa. Nebola štipľavá ako korenie, ani jemná ako paprika. Bola sladká, no zároveň silná a tajomná. Trochu pripomínala cukríky, ktoré deti občas jedli, ale bola oveľa hlbšia a zložitejšia.
„Je to votrelkyňa!“ vyhlásil Gulička rozhodne. „Určite nám chce vziať naše miesto v polievke alebo v guláši!“
„Ale Gulička, možno nie je zlá,“ namietala Červeňka. „Pozri, aký má pekný tvar. Ako hviezdička spadnutá z neba.“
„Hviezdička-nechviezdička! Ja jej neverím,“ odvrkol Gulička. „Musíme zistiť, čo je zač a na čo slúži. Toto je misia pre nás dvoch!“
Červeňka súhlasila. Zvedavosť bola silnejšia ako strach. Rozhodli sa, že nového obyvateľa budú tajne pozorovať. Nazvali ho Hviezdička Tajomná.
Prvý deň sa nič nedialo. Hviezdička len nehybne ležala vo svojej dóze a ticho voňala. Gulička sa kotúľal zo strany na stranu a mrmlal si popod nos: „Vidíš? Len tam leží a tvári sa nevinne. To je určite nejaká lesť!“
Červeňka si však všimla niečo iné. Keď na poličku zasvietilo ranné slnko, Hviezdička sa v jeho lúčoch krásne zaleskla. Každý z jej ôsmich cípov bol hladký a mal v sebe ukryté malé, lesklé semienko.
„Skúsila som spočítať jej cípy,“ zašepkala Červeňka Guličkovi. „Má ich presne osem! A v každom je malé lôžko pre semienko. To je ako domček s ôsmimi izbičkami.“
Gulička sa na chvíľu prestal mračiť. Osem izbičiek, to znelo zaujímavo. On bol len jedna guľôčka. Ale hneď sa zase otriasol. „To nič neznamená! Možno sú tie semienka jedovaté!“
Na druhý deň prišla Veľká ruka. Gulička s Červeňkou zadržali dych. Ruka sa blížila k ich poličke. Zdvihne Guličku do mlynčeka na mäso? Alebo naberie Červeňku na špičku lyžičky do omáčky?
Ale ruka minula ich dózy a zamierila priamo k tej novej. Opatrne ju otvorila a vybrala Hviezdičku Tajomnú.
„Teraz sa to ukáže!“ zvolal Gulička napäto. „Uvidíme, akú neplechu narobí!“
Kuchár si Hviezdičku priložil k nosu a zhlboka sa nadýchol. Potom sa usmial. Vložil ju do veľkého hrnca, v ktorom už bublala tmavá tekutina. Okamžite sa z hrnca začala šíriť ešte intenzívnejšia, prekrásna vôňa. Miešala sa v nej sladkosť Hviezdičky s vôňou škorice a klinčekov, ktoré už v hrnci plávali. V celej kuchyni to voňalo ako Vianoce a teplo domova.
Gulička a Červeňka s otvorenými ústami sledovali, ako Veľká ruka nalieva voňavý nápoj do hrnčekov. Deti, ktoré pribehli ku stolu, radostne volali: „Jéj, čaj! Ten s tou hviezdičkou!“
Gulička sa cítil trochu zahanbene. Hviezdička nespôsobila žiadnu katastrofu. Práve naopak. Vytvorila niečo, čo urobilo všetkým radosť. Jej zvláštna vôňa nebola hrozbou, ale darom.
Keď Veľká ruka vrátila dózu s ostatnými hviezdičkami naspäť na poličku, Červeňka sa odvážila prvá.
„Ahoj,“ zašepkala smerom k novej dóze. „Volám sa Červeňka a toto je Gulička. Prepáč, že sme boli takí nedôverčiví. Tvoja vôňa je naozaj nádherná.“
Gulička sa chvíľu ošíval, ale potom sa prikotúľal bližšie. „No... priznávam. Mýlil som sa. Tvoje miesto nie je v guláši, ale v tom sladkom čaji si bola úžasná. Vitaj na našej poličke, Hviezdička.“
Z novej dózy sa neozval žiadny hlas, ale Gulička s Červeňkou mali pocit, že jej vôňa je odrazu ešte o niečo milšia a prívetivejšia. Pochopili, že svet korenín je taký pestrý a zaujímavý práve preto, lebo každý je iný. Niekto je štipľavý, niekto sladký, niekto kyslý a niekto vonia ako tajomná hviezda z ďalekých krajín. A všetci spolu dokážu vytvoriť tú najlepšiu chuť a vôňu na svete.
A možno aj vy máte doma na poličke nejaké neznáme korenie. Skúste ho s rodičmi ovoňať a zistiť, aký príbeh a aké skryté čaro v sebe skrýva.