V obrovskej, tichej a voňavej miestnosti, ktorá sa volala Archív semienok, vládol dokonalý poriadok. Predstavte si tisíce a tisíce maličkých drevených zásuviek, ktoré siahali od dlážky až po vysoký strop. Každá mala lesklý mosadzný úchyt a malý nápis: „Guľaté a hladké“, „Drobné a tmavé“, „Ploché s pásikmi“ alebo „Špicaté a ľahké“. V tomto svete ticha a vône suchého dreva žili dvaja najlepší kamaráti.
Jeden z nich bol Fazuľko. Bol to veľký, hladký a lesklý chlapík, zrnko fazule biele ako obláčik. Keď sa kotúľal, bolo ho počuť ako jemné klopkanie. Bol rozvážny a silný.
Jeho kamarátka bola Makovienka, drobulinké zrnko maku. Bola taká malá, že by sa zmestila na špičku ihly, a taká ľahučká, že ju aj najmenší vánok dokázal rozhojdať. Bola nesmierne zvedavá a všímavá.
„Dnes je ale krásne ticho, však, Fazuľko?“ zašepkala Makovienka zo svojej zásuvky s nápisom „Drobné a tmavé“.
„Veru, Makovienka,“ odvetil Fazuľko svojím hlbokým, pokojným hlasom z priehradky „Veľké a oválne“. „Všetko je na svojom mieste.“
No práve v tej chvíli sa stalo niečo nečakané. Vysoko pod stropom sa pootvorilo malé okienko a dovnútra zavial hravý letný vánok. Nepriletel sám. Na jednom zo svojich neviditeľných prúdov niesol malého pasažiera. S jemným „ťuk“ dopadlo na drevenú dlážku nové, neznáme semienko.
Fazuľko s Makovienkou zvedavo vykukli.
To semienko bolo úplne iné ako všetky, ktoré kedy videli. Nebolo ani guľaté, ani oválne. Malo tvar malej päťcípej hviezdičky. Jeho povrch nebol hladký, ale drsný, s malými výstupkami, a jeho farba bola zvláštna, menila sa zo svetlohnedej na medenú, keď naň dopadalo svetlo z okienka.
„Čo je to?“ zašepkala Makovienka.
„Neviem,“ priznal Fazuľko a opatrne sa skotúľal bližšie. „Poďme ho preskúmať.“
Makovienka sa s jeho pomocou dostala na dlážku a spoločne si záhadné semienko obzerali.
„Určite patrí do nejakej zásuvky,“ povedal Fazuľko rozhodne. „Všetko tu má svoje miesto. To je pravidlo Archívu.“
A tak sa začalo veľké pátranie. Najprv zamierili k zásuvkám s guľatými semienkami. Skúsili ho priložiť k hráškom a šošoviciam.
„Nie, nie,“ pokrútila hlavou Makovienka, ktorá mala najlepší zrak. „Určite nie je guľaté. Pozri na tie cípy!“
Mala pravdu. Hviezdičkové semienko sa tam vôbec nehodilo.
„Tak skúsme tie ploché,“ navrhol Fazuľko a postrčil semienko smerom k zásuvkám s tekvicovými a slnečnicovými jadierkami. Ale ani tam nepasovalo. Bolo oveľa hrubšie a malo úplne iný tvar.
„A čo moja zásuvka? ‚Drobné a tmavé‘?“ spýtala sa Makovienka s nádejou.
Fazuľko sa s úsmevom pozrel najprv na drobunkú Makovienku a potom na záhadné semienko. „Je najmenej desaťkrát väčšie ako ty, kamarátka. A vôbec nie je tmavé.“
Makovienka si povzdychla. Fazuľko mal pravdu. Prešli spolu desiatky zásuviek: „S pásikmi“, „So škvrnami“, „Ľahké ako páperie“, „Tvrdé ako kameň“. Nikam nepatrilo. Sadli si na okraj jednej z políc, unavení a trochu smutní.
„Takže preň neexistuje miesto?“ šepla Makovienka a pozerala na osamelé semienko ležiace na dlážke. „To je hrozné. Bude tu úplne samé.“
Fazuľko mlčal a premýšľal. Pozoroval nekonečné rady zásuviek. Všetky boli vytvorené podľa toho, aké semienka už poznali. Ale čo ak...
„Makovienka!“ zvolal zrazu tak nahlas, že sa jeho hlas odrazil od stien archívu. „Čo ak to nie je problém semienka, ale problém zásuviek?“
Makovienka na neho nechápavo pozrela. „Ako to myslíš?“
„No, všetky tieto priehradky vymyslel niekto dávno. Vytvoril ich podľa semienok, ktoré vtedy poznal,“ vysvetľoval Fazuľko a pomaly sa kotúľal sem a tam. „Ale toto semienko je nové! Nikdy predtým tu nebolo. Preto pre neho zásuvka neexistuje.“
V Makovienkiných drobných očkách sa zablyslo. „Takže...“
„Takže mu musíme vytvoriť novú!“ dokončil Fazuľko s nadšením.
Bol to úžasný nápad! Ešte nikdy nikto v archíve nevytvoril novú kategóriu. Vždy sa len všetko ukladalo do tých starých.
„A ako ju nazveme?“ spýtala sa Makovienka.
„Musíme ho presne opísať,“ povedal Fazuľko vážne, ako malý vedec. „Pozrime sa naň ešte raz. Aký má tvar?“
„Tvar hviezdy,“ odpovedala Makovienka pohotovo.
„Správne. A aký má povrch?“
„Drsný. S malými výčnelkami.“
„Výborne! A farbu?“
„Medenú, keď sa leskne,“ dodala Makovienka.
Spoločnými silami našli jednu prázdnu zásuvku úplne na konci radu. Bola bez nápisu, akoby čakala práve na nich. Fazuľko našiel kúsok uhlíka, ktorým sa písali menovky, a Makovienka mu svojím tenkým hláskom diktovala. Spolu vymysleli ten najlepší možný názov. Fazuľko svojou váhou zatlačil na uhlík a na zásuvku napísal krásnymi, aj keď trochu neohrabanými písmenami:
HVIEZDICOVÉ A DRSNÉ
S veľkou slávou a opatrnosťou potom uložili záhadné semienko do jeho nového domova. Dokonale tam pasovalo. Ležalo v mäkkej výstelke a vyzeralo spokojne.
Fazuľko a Makovienka stáli pred novou zásuvkou a cítili sa veľmi pyšní. Nielenže našli pre cudzinca domov, ale dokázali niečo oveľa väčšie. Zistili, že poriadok nie je niečo, čo je dané navždy. Že keď príde niečo nové a neznáme, netreba sa báť. Treba len otvoriť oči, premýšľať a vytvoriť pre to nové miesto.
„Archív je teraz ešte dokonalejší,“ povedal Fazuľko a šťuchol do Makovienky.
„Áno,“ súhlasila Makovienka. „Je bohatší o jednu novú myšlienku.“
Od toho dňa sa už nikdy nepozerali na zásuvky rovnako. Vedeli, že svet je plný ďalších neobjavených semienok a že možno raz budú musieť vytvoriť ďalšie a ďalšie priehradky.
A čo myslíte vy? Keby ste našli niečo úplne nové, aké meno by ste dali zásuvke, do ktorej by ste to uložili?