V jednom veselom kvetináči na slnečnom okne býval jeden malý, no veľmi dôležitý svet. Žili v ňom traja kamaráti, ktorí sa nikdy v živote nevideli, a predsa boli spolu.
Hlboko v tmavej a voňavej zemi býval Koreňko. Bol to silný a odvážny chlapík, ktorý sa nebál tmy. Celé dni usilovne pracoval, rozťahoval svoje tenké pršteky do všetkých strán a hľadal v zemi skryté poklady – kvapky vody a dobré živiny. „Bez mojej práce by sa všetci hore ani nenapili,“ hovorieval si hrdo, aj keď ho nikto nepočul.
Vysoko nad ním, na čerstvom vzduchu, sa k nebu týčila štíhla a elegantná Stonka. Milovala vánok, ktorý ju jemne kolísal, a bola pyšná na to, aká je rovná a pevná. Jej úlohou bolo spájať tajomný svet dole so slnečným svetom hore. „Ja som ako výťah a diaľnica zároveň,“ usmievala sa. „Nosím poklady zdola hore a posielam sladké balíčky zhora dole.“
A úplne najvyššie, najbližšie k slnku, býval veselý Listočko. Bol to najšťastnejší list na svete. Každé ráno netrpezlivo čakal, kedy ho pohladia prvé slnečné lúče. Otváral svoju zelenú dlaň a chytal slnečné svetlo ako malý poklad. „Premieňam svetlo na sladkú energiu! Som hotová továreň na silu,“ chválil sa vtáčikom, ktoré si občas sadli na okenný parapet.
Všetci traja boli súčasťou jednej malej rastlinky, no nevedeli o tom. Cítili, že sú nejako spojení, ale keďže sa nikdy nevideli, nerozumeli tomu, ako to celé funguje.
Jedného dňa sa však niečo pokazilo. Rastlinka sa prestala usmievať. Zoslabla.
Listočko zrazu nebol taký žiarivo zelený. Cítil sa smädný a unavený. „Och, ja som taký smädný!“ sťažoval sa. „Ten lenivec tam dole v tme sa asi hrá a neposiela mi žiadnu vodu! Keby som mal nohy, zbehnem si po ňu sám!“
Stonka sa pod jeho váhou ohýbala viac ako zvyčajne. Cítila sa slabá a krehká. „Ledva stojím na nohách,“ šepkala smutne. „Zhora mi neprichádza žiadna sladká energia a zdola nič poriadne neprúdi. Všetci na mňa zabudli!“
A hlboko v zemi sa trápil aj Koreňko. Snažil sa, napínal všetky sily, ale zem bola suchá a tvrdá. „Čo sa to deje? Ja tu hľadám vodu ako najatý, ale hore si ju nikto neberie. Všetka moja snaha je zbytočná!“ hneval sa v tme.
Každý z nich si myslel, že chyba je v tom druhom. Obviňovali sa navzájom a boli čoraz smutnejší. Vôbec netušili, že problém môžu vyriešiť iba spolu.
Vtom sa zamračilo. Obloha stmavla a na okennú tabuľu začali bubnovať veľké, veselé kvapky dažďa. Pršalo a pršalo, až kým sa celý kvetináč poriadne nenapil.
Pre Koreňka to bola najlepšia správa dňa. Voda presakovala zeminou priamo k nemu. „Hurá! Hostina!“ zvolal a začal piť plnými dúškami. Cítil, ako do neho prúdi nová sila. „Tak, dosť bolo čakania! Pošlem tento poklad hore, nech vidia, že ja nespím!“ A s veľkým odhodlaním začal tlačiť vodu nahor.
Stonka zrazu pocítila, ako jej telom prechádza svieža a chladivá vlna. „Juj, čo to je? Cítim sa oveľa lepšie!“ potešila sa. Vystrela sa pyšne k oblohe a ako správna poštárka posielala vzácny náklad ďalej, až úplne hore k Listočku.
Listočko, ktorý bol už takmer zúfalý, zrazu pocítil, ako mu do žiliek prúdi život. „Voda! Konečne!“ zvolal radostne. Zhlboka sa napil a v tej chvíli vykuklo spoza mrakov slnko. Listočko neváhal. Roztvoril svoju zelenú dlaň a začal usilovne pracovať. S pomocou slnečných lúčov a čerstvej vody vyrobil tú najsladšiu a najlepšiu energiu na svete.
„Výborne! A teraz ja!“ povedal si a poslal sladkú dobrotu na cestu dole.
Energia prúdila cez Stonku, ktorá sa zachvela od radosti. „Mňam! To je sila! Hneď som pevnejšia ako skala!“ A poslala sladký balíček ešte nižšie, až do tmavej zeme.
Dole ju už čakal Koreňko. Keď k nemu dorazila sladká odmena, cítil sa ako najsilnejší hrdina. „Aha! Tak toto potrebujem, aby som mohol rásť!“ S novou silou sa zavŕtal ešte hlbšie do zeme, kde objavil ďalšie, doteraz skryté pramienky vody.
V tej chvíli všetci traja pochopili.
„Počkaj... takže keď ja nájdem vodu...“ začal opatrne premýšľať Koreňko. „...a ja ju pošlem hore...“ pridala sa Stonka. „...tak ja ju so slnkom premením na sladkú silu!“ dokončil nadšene Listočko. „A tú silu potom pošleš nám, aby sme mohli ďalej pracovať!“ vyhŕkol Koreňko. „Presne tak!“ zajasala Stonka. „My nie sme traja! My sme jeden! My sme tím!“
Od toho dňa sa už nikdy nehádali. Pracovali spolu s radosťou. Koreňko posielal hore tú najčistejšiu vodu. Listočko chytal každý slnečný lúč. A Stonka sa starala, aby všetky zásielky dorazili včas a v poriadku.
Ich spoločná rastlinka rástla a silnela každým dňom. Až sa jedného rána úplne na jej vrcholku objavilo niečo nové. Malý, zelený púčik.
„Čo to je?“ čudovali sa všetci traja. Cítili, že je to niečo výnimočné. A tak spojili všetky svoje sily. Koreňko poslal extra porciu vody, Listočko vyrobil najsladšiu energiu a Stonka to všetko s láskou doručila tomu malému tajomstvu.
A potom sa to stalo. Púčik sa pomaly otvoril a rozkvitol do nádherného, voňavého kvetu, ktorý sa usmieval na celý svet.
Koreňko, Stonka a Listočko ho nikdy nevideli, ale to nevadilo. Cítili jeho radosť a krásu v každom svojom kúsočku. Vedeli, že toto veľké dielo dokázali vytvoriť iba vďaka svojej neviditeľnej, no o to silnejšej spolupráci.
A ktovie? Možno aj u vás doma v kvetináči býva takáto tajná partia. Skúste sa niekedy potichu pozerať a možno budete počuť, ako si šepkajú o svojej dôležitej práci.