Jedného slnečného dňa po daždi sa motýľ Marek prebral na liste veľkej margarétky. Dážď práve ustal a slnko vykuklo spoza oblakov. Marek bol veľmi zvedavý motýlik s nádhernými modrými krídlami so žltými bodkami.
Keď sa dnes zobudil, všimol si niečo zaujímavé. „Hmm, to je zvláštne,“ zamyslel sa. „Včera večer som premokol a dnes mám krídla úplne suché. Prečo je to tak?“
Najprv zaletel za lienkou Lenkou, ktorá ho poslala za včielkou Vilmou. Vilma mu povedala: „My včely máme na krídlach drobné chĺpky, ale vy motýle máte šupinky. Možno tie majú s tým niečo spoločné. Spýtajme sa múdrej sovy Sofie.“
Spolu odleteli k starému dubu, kde bývala najmúdrejšia sova v lese.
„Prepáčte, pani Sofia,“ začal zdvorilo Marek. „Mám jednu dôležitú otázku. Chcel by som vedieť, prečo moje motýlie krídla tak rýchlo vysychajú po daždi.“
Sofia sa usmiala. „To je veľmi zaujímavá otázka. Čo keby si to sám zistil pomocou malého experimentu?“
„Experimentu?“ spýtal sa zvedavo Marek.
„Potrebujeme kvapku vody a tvoje krídlo,“ povedala Sofia. „Neboj sa, len ho opatrne priložíš.“
Vilma priniesla kvapku rannej rosy. „Teraz, Marek, priblíž svoje krídlo ku kvapke, ale nedotýkaj sa jej,“ inštruovala ho Sofia.
Marek opatrne priblížil svoje krídlo. Všetci traja pozorne sledovali. Kvapka sa od krídla akoby odtláčala!
„Prečo sa to deje?“ žasol Marek.
Sofia prikývla. „Vaše motýlie krídla sú pokryté drobnými šupinkami, ktoré obsahujú prírodný vosk. Tento vosk odpudzuje vodu. Je to prírodná ochrana, aby tvoje krídla nenasiakli vodou a neboli ťažké. Keby nasiakli, nemohol by si lietať.“
„Aha!“ pochopil Marek. „Takže voda sa na mojich krídlach neudrží a rýchlo steká dole?“
„Presne tak,“ prikývla Sofia. „A tvoje krídla sú veľmi tenké, takže rýchlo schnú na slnku. Ale aj tak je múdre skryť sa počas silného dažďa, aby ti nepoškodil tvoje krásne krídla.“
„Ó, teraz tomu rozumiem!“ zajasal Marek.
Marek bol nadšený všetkými novými informáciami. „Ďakujem, pani Sofia! Teraz už viem, prečo sú moje krídla tak rýchlo suché. A môžem to povedať aj ostatným motýľom!“
O niekoľko dní neskôr sa v lese konala veľká slávnosť. Marek a jeho kamaráti pripravili výstavu s názvom „Tajomstvá vody v prírode“. Ukazovali, ako sa rôzne lesné tvory prispôsobili životu s vodou.
Najväčší úspech mal Markov experiment. Sám opatrne nastavil svoje krídlo a Vilma naň opatrne kvapla kvapku vody. Všetci s úžasom pozorovali, ako voda vytvorila dokonalú guľôčku, ktorá sa po krídle kotúľala ako malá perla.
„Vidíte?“ vysvetľoval s hrdosťou Marek mladým motýlikom. „Naše krídla sú ako dáždniky. Voda sa na nich neudrží a rýchlo steká dole. Preto sme tak rýchlo suchí po daždi. Ale aj tak je lepšie sa pred silným dažďom skryť.“
Jeden malý motýlik sa prihlásil. „A čo sa stane, keď nám voda predsa len zmáča krídla?“
„Výborná otázka!“ pochválil ho Marek. „Ak sa nám krídla namočia, musíme ich nechať poriadne vyschnúť, než zase začneme lietať. Mokré krídla sú ťažšie. Preto po daždi často vidíme motýle, ako sedia na listoch s roztiahnutými krídlami – sušia ich na slnku.“
Na záver slávnosti dostal Marek od múdrej sovy Sofie medailu za zvedavosť a šírenie vedomostí. Bola to lesklá medaila z dubového listu so zlatou šupinkou z motýlieho krídla uprostred.
„Pamätaj, Marek,“ povedala Sofia, „zvedavosť a experimentovanie sú cesty k poznaniu. A zdieľanie vedomostí je cesta k múdrosti.“
Marek bol na seba veľmi hrdý. A odvtedy, kedykoľvek zaprší v lese, motýle vedia, prečo sa majú skryť a prečo ich krídla tak rýchlo schnú. A keď vidíte motýľa po daždi, ako sedí na kvete s roztiahnutými krídlami, možno si spomeniete na Mareka a jeho veľký objav o tajomstve suchých krídel.