Veveričiak Vrtko miloval skákanie. Skákal z konára na konár, z pníka na kameň a z kameňa zase na mäkký mach. Bol to najšikovnejší skokan v celom Lieskovom háji. Jeho najlepší kamarát, ježko Palko, ho vždy obdivoval, aj keď sám radšej pomaly dupkal po zemi a skúmal chrobáčiky.
„Pozri, Palko! Toto si ešte nevidel!“ zvolal jedného dňa Vrtko z vysokej jablone. Chystal sa na svoj najodvážnejší skok – z tenkého konárika na starý drevený sud, ktorý záhradník nechal pri plote.
„Vrtko, dávaj pozor! Ten konár sa veľmi kýva,“ varoval ho Palko a nervózne si ošúchal pichliače o list papradia.
„Neboj sa, ja to zvládnem!“ zasmial sa Vrtko, napol svaly a odrazil sa. Letel vzduchom ako malá hnedá šípka. Chvíľu sa zdalo, že presne dopadne na sud, ale v poslednej sekunde mu labka skĺzla po vlhkom okraji. Bum! Namiesto elegantného pristátia sa skotúľal na zem a zastavil sa až pri drsnom, sivom kameni.
„Au!“ skríkol viac od prekvapenia ako od bolesti. Palko k nemu hneď pribehol. „Si v poriadku?“ spýtal sa ustarostene.
Vrtko sa posadil a pozrel si na koleno. Kožúšok mal trochu rozstrapatený a na koži mal malý červený škrabanec. „Len som sa trošku odrel,“ povedal statočne, hoci ho to štípalo. „Nevadí, aspoň viem, že na mokrý sud sa neskáče.“
Palko mu priniesol veľký list skorocelu, z ktorého kvapkala ranná rosa. Opatrne mu ním očistil ranku. Chvíľu to štípalo, ale potom sa Vrtkovi uľavilo. Do večera na malú nehodu takmer zabudol.
Na druhé ráno ho však zobudil zvláštny pocit na kolene. Nebolelo to, ale bolo to... iné. Zvedavo sa posadil a pozrel sa dolu. Na mieste, kde mal včera škrabanec, sa mu urobila malá, priezračná bublinka plná tekutiny. Vyzerala ako drobná kvapka vody, ktorá sa záhadne nalepila na jeho kožu a nechcela stiecť.
„Palko! Palko, rýchlo poď sem!“ zavolal vystrašene na kamaráta, ktorý si práve čistil pichliače pod kríkom. „Niečo hrozné sa mi stalo s kolenom!“
Palko sa prigúľal bližšie a nedôverčivo si prezeral Vrtkovu nohu. „Čo je to?“ zašepkal. „Vyzerá to ako maličký vodný balónik.“
„Je to čudné a bojím sa toho,“ priznal Vrtko a nešťastne si povzdychol. „Čo ak to praskne? Čo ak je v tom nejaký jed? Teraz sa nebudem môcť šplhať po stromoch.“ Frustrovane si sadol na zem. Chcel si poškrabkať svrbiaci nos, no nechtiac si pritom buchol labkou o poranené koleno. Pripravil sa na bolesť, no nič sa nestalo.
„Jaj! Teda... ono to vôbec nebolelo,“ zamyslel sa prekvapene. „Tá bublina to akoby stlmila. Akoby tam bol vankúšik.“
Palko sa zamyslel. „Možno to nie je zlé. Možno je to na niečo dobré. Čo ak to tvoje telo urobilo naschvál?“
„Telo? Prečo by mi telo robilo na nohe balónik?“ čudoval sa Vrtko.
„Neviem,“ pokrútil hlavou Palko. „Ale poznám niekoho, kto by to vedieť mohol. Lienka Bodka! Ona je najmúdrejšia v celom háji, čo sa týka tela a zdravia. Vždy hovorí, že telo je najlepší opravár na svete.“
Bol to skvelý nápad. Opatrne, aby si bublinku nepoškodil, sa Vrtko postavil a spolu s Palkom sa vydali hľadať múdru lienku. Našli ju na veľkom liste púpavy, ako si čistí svoje bodky.
„Dobrý deň, Lienka Bodka,“ pozdravili svorne.
„Ahojte, chlapci,“ usmiala sa lienka. „Čo vás trápi? Ty, Vrtko, krívaš nejako zvláštne.“
Vrtko jej ukázal svoje koleno. „Pozrite, čo sa mi urobilo. Je to nejaká choroba?“
Lienka Bodka si nasadila na oči dve malé kvapky rosy, ktoré používala ako lupu, a pozorne si prezrela priesvitnú bublinku. Chvíľu mlčala a potom sa veselo zasmiala.
„Ale Vrtko, to predsa nie je žiadna choroba! To je pľuzgier! A je to jedna z najlepších vecí, aké pre teba tvoje telo mohlo urobiť.“
Vrtko a Palko na ňu vyvalili oči. „Najlepšia vec? Ale veď je to škaredé a čudné,“ namietal veveričiak.
„Možno sa ti to zdá čudné, ale je to veľmi múdre,“ vysvetľovala Lienka Bodka a sadla si na okraj listu. „Predstav si, že tvoja koža je ako ochranný plášť. Keď si včera spadol, trošku si si ten plášť prederavil. Tvoje telo je však šikovný majster a hneď sa pustilo do opravy. Pod poškodenou vrstvou kože začalo stavať úplne novú, zdravú kožu.“
„Stavať novú kožu?“ žasol Palko. „Ako na stavbe?“
„Presne tak! A každá stavba potrebuje ochranu, však? Aby do nej nenapršalo, aby ju niekto nepoškodil. A presne na to slúži tento pľuzgier.“ Lienka Bodka jemne ukázala tykadlom na bublinku. „Vrchná vrstva kože sa nadvihla a telo pod ňu napumpovalo špeciálnu hojivú vodičku. Táto tekutina udržuje všetko čisté a zároveň chráni to citlivé miesto, kde rastie nová koža.“
Pokračovala s nadšením: „A ten ‚vankúšik‘, ktorý si si všimol, Vrtko? To je najlepšia časť! Keď si teraz náhodou do kolena udrieš, táto bublinka plná tekutiny stlmí náraz. Funguje ako bezpečnostný airbag na aute. Chráni tú tvoju malú ‚stavebnú dielňu‘ pod sebou, aby mohla nerušene pracovať.“
Vrtko počúval s otvorenými ústami. Jeho strach sa pomaly menil na úžas. „Takže... ja mám na kolene vlastnú opravársku dielňu s bezpečnostným vankúšom?“
„Presne tak!“ prikývla Lienka Bodka. „Tvoje telo je úžasný vynálezca. A teraz to najdôležitejšie pravidlo, dobre počúvajte.“ Zvážnela a pozrela sa im obom priamo do očí. „Tento pľuzgier nesmiete nikdy, naozaj nikdy prepichovať ani škrabkať! Je to ochranný štít. Keby ste ho poškodili, do ranky by sa mohli dostať nečistoty a oprava by trvala oveľa dlhšie. Telo vie najlepšie, kedy už ochranu nepotrebuje. Keď bude nová koža hotová, tekutina sa vstrebe a stará koža sa sama odlúpne.“
„Sľubujeme!“ povedali Vrtko a Palko naraz.
Vrtko sa zrazu na svoje koleno pozeral úplne inak. Už to nebola škaredá, čudná bublina. Bol to jeho osobný super-ochranný štít! Bol naň hrdý.
„Ďakujeme, Lienka Bodka! Teraz už všetkému rozumiem!“ zvolal veselo.
Počas nasledujúcich dní si Vrtko dával na svoje koleno veľký pozor. Keď sa hral s kamarátmi, vždy si pamätal, že pod bublinkou prebieha dôležitá práca. Všetkým zvieratkám v háji s hrdosťou vysvetľoval, ako funguje jeho „telový vankúšik“.
„Vidíte? Telo nie je hlúpe. Vie sa samo opraviť!“ chválil sa.
Asi o týždeň si všimol, že bublinka je menšia. Tekutina sa pomaly strácala. A jedného rána, keď sa zobudil, vrchná tenká kožička bola preč a pod ňou bola krásna, nová, ružovkastá koža. Hladká a silná.
„Palko, pozri! Oprava je dokončená!“ zvolal nadšene a urobil niekoľko víťazných poskokov.
Palko prišiel bližšie a obdivne si prezeral zahojené miesto. „Tvoje telo je naozaj najlepší majster na svete.“
Vrtko sa usmial. „A ja už viem, že aj keď sa mi niekedy stane nehoda a odriem sa, nemusím sa báť. Moje telo presne vie, čo má robiť. A niekedy mi na pomoc pošle aj takýto úžasný ochranný pľuzgier.“
Od toho dňa sa Vrtko nielenže stal opatrnejším skokanom, ale aj malým odborníkom na zázraky tela. A vždy, keď niekto z jeho kamarátov spadol a urobil sa mu pľuzgier, Vrtko ho upokojil a s úsmevom mu povedal: „Neboj sa, to je len super-vankúšik. Tvoje telo ti stavia ochranný stan pre novú kožu. Si vlastne tak trochu superhrdina, ktorý sa sám opravuje!“