Na hladine malého jazierka sa dialo predstavenie. Slnko sa odrážalo od vody ako od tisícov drobných zrkadielok a priamo uprostred tej žiary tancovala korčuliarka Klára. Jej tenké, dlhé nohy sa kĺzali po hladine tak ladne, akoby bola z pierka. Pohybovala sa rýchlo dopredu, potom spravila elegantnú otočku a zastala, akoby stála na pevnej zemi.
Z brehu, ukrytý medzi steblami vysokej trávy, ju sledoval malý žabík Ferdo. Zamračil sa, nafúkol svoje zelené líca a zamrmlal si popod nos: „To nie je spravodlivé.“ Potom sa odrazil a s veľkým čľupnutím skočil do vody. Vlny sa rozbehli až ku Kláre, ktorá sa na nich len jemne pohojdala.
„Klára!“ zakvákal Ferdo, keď sa vynoril a otriasol si vodu z očí. „Ako je to možné? Ja sa celý ponorím a ty si po vode beháš, akoby to bola lúka!“
Klára sa k nemu priblížila s veselým úsmevom. „Ahoj, Ferdo. To nie je kúzlo, ale veľké tajomstvo vody.“
Práve vtedy sa na liste lekna vedľa brehu pohla malá lienka Bodka. „Tajomstvo? Ja milujem tajomstvá! Aké?“ spýtala sa zvedavo a pretrela si tykadlá. Hneď vedľa nej sa pomaličky posúval slimáčik Eliška, ktorý zvedavo vystrčil svoje rožky.
„Je to tajomstvo o sile a priateľstve,“ povedala Klára a zastala tak blízko, že sa všetci mohli dobre pozerať. „Predstavte si, že celá táto vodná hladina je zložená z maličkých, neviditeľných kvapiek vody. A každá tá kvapka sa veľmi, veľmi pevne drží za ruku svojich susediek.“
Ferdo sa poškrabal na hlave. „Voda má ruky? To som ešte nepočul.“
„Nemá naozajstné ruky,“ zasmiala sa Klára. „Ale tie drobné kvapky sa k sebe tak silno tisnú, že spolu na povrchu vytvoria niečo ako tenkú, pružnú kožu. Hovorí sa tomu povrchové napätie. Je to taká neviditeľná blana.“
„Blana?“ opýtala sa Bodka. „Ako pavučina?“
„Trochu áno, ale je z vody,“ vysvetlila Klára. „Je dosť pevná na to, aby ma uniesla, lebo som veľmi ľahká a moja váha sa rozloží na moje dlhé nohy. Ale keď ty, Ferdo, skočíš do vody, si ťažší a tvoj skok tú blanu ľahko pretrhne.“
Ferdo stále vyzeral pochybovačne. „Takže ak by som bol ľahší, tiež by som sa nepotopil?“
„Skúsme to zistiť!“ navrhla Klára. „Toto bude náš prvý pokus. Bodka, mohla by si nájsť jeden suchý list zo stromu? Ale taký, čo je naozaj tenký a ľahučký.“
Bodka zafŕkala, roztiahla svoje červené krídelká a o chvíľku sa vrátila s malým, žltým lístkom z brezy. Opatrne ho podala Ferdovi.
„A teraz,“ povedala Klára, „ho skús veľmi pomaly a jemne položiť na hladinu. Nepotlač ho, len ho pusti z malej výšky.“
Ferdo zadržal dych. Jazykom si pridŕžal lístok a potom ho opatrne pustil na vodu. Lístok sa zľahka dotkol hladiny a... ostal na nej ležať! Hojdal sa na vlnkách, ale nepotopil sa.
„Funguje to!“ vykríkol Ferdo od radosti. „Tá vodná koža ho naozaj drží!“
„Výborne!“ pochválila ho Klára. „A teraz skúsime niečo pre pokročilých. Eliška, ty sa pohybuješ pomaly a si veľmi trpezlivá. Nájdeš nám, prosím, jednu tenkú a suchú ihličku z borovice?“
Slimáčik Eliška sa poobzeral a po chvíli našiel pri koreňoch stromu presne takú, akú Klára opísala. Pomaly ju priniesol až na kraj vody.
„Ihlička je ťažšia ako list,“ upozornila Klára. „Ak ju len tak hodíme, určite pretrhne vodnú blanu a potopí sa. Musíme byť veľmi, veľmi opatrní.“
Vzala dve tenké steblá trávy a s ich pomocou chytila ihličku naplocho. „Teraz ju spolu položíme na vodu. Úplne vodorovne.“
Prvý pokus nevyšiel. Jeden koniec ihličky sa dotkol vody skôr a ihneď klesol ku dnu. „Nevadí!“ povedala veselo Klára. „Teraz vieme, ako to nerobiť. Musíme ju položiť naraz. Skúsme to znova!“
Našli ďalšiu ihličku. Tentoraz sa všetci sústredili. Klára a Ferdo držali steblá a pomaly, pomaličky spúšťali ihličku k hladine. Dotkla sa jej... a ostala na nej ležať! Plávala na vode ako malá loďka.
„Jéj!“ zapišťala Bodka. „Dokázali sme to! Vidím, ako sa pod ňou tá vodná koža trošičku prehla, ale nepretrhla sa!“
„Presne tak,“ prikývla Klára. „A presne to isté sa deje pod mojimi nohami. Rozložím svoju váhu a jemne stojím na tejto úžasnej, neviditeľnej vodnej trampolíne.“
Ferdo, Bodka a Eliška boli nadšení. Celé popoludnie strávili novou hrou. Opatrne kládli na hladinu lupienky kvetov, malé pierka, ktoré stratil vtáčik, a suché semienka púpavy. Zapisovali si do piesku na brehu, čo sa potopilo a čo ostalo na hladine. Zistili, že aj ťažšia vec sa udrží, ak sa jej váha dobre rozloží, ale aj ľahká vecička klesne ku dnu, ak ju hodia príliš rýchlo.
Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru a sfarbilo oblohu do oranžova, Ferdo sa usmieval od ucha k uchu. „Dnes som sa naučil niečo úžasné. Voda nie je len mokrá, je aj silná a drží pokope!“
Klára sa na neho pozrela a žmurkla. „Vidíš? Na každom kroku čaká nejaké dobrodružstvo alebo záhada. Stačí sa len dobre pozerať a pýtať sa: prečo?“
A čo vy, deti? Skúste si doma s pomocou rodičov napustiť do misky alebo hlbokého taniera vodu. Potom skúste veľmi opatrne, napríklad pomocou kúska papiera, položiť na hladinu malú kovovú spinku alebo tenkú ihlu na šitie. Myslíte, že sa vám podarí objaviť túto neviditeľnú a silnú kožu vody?