Jedného horúceho letného dňa sa korytnačka Berta vyhrievala na svojom obľúbenom kameni pri jazierku. Slnko pražilo tak silno, že aj hmyz sa skrýval v tieni.
„Uf, to je ale horúčava,“ vzdychla Berta. „Cítim, ako mi pancier horí. Zaujímalo by ma, či je teplejší od slnka alebo od tohto rozpáleného kameňa.“
Berta bola veľmi zvedavá korytnačka. „Musím to zmerať!“ rozhodla sa. „Ale ako?“
Zišla z kameňa a pomaly sa presunula k lesíku, kde býval jej kamarát ježko Filip. Filip bol najšikovnejší zo všetkých zvieratiek.
„Ahoj, Filip!“ zavolala Berta.
Filip vystrčil ňufák. „Berta! Čo ťa privádza v takýto horúci deň? Nemala by si oddychovať niekde v tieni?“
„Mám vedeckú záhadu,“ vysvetlila Berta. „Chcem zistiť, či mi pancier viac ohrieva slnko svietiace zhora, alebo rozpálený kameň pod bruchom.“
„Hmm,“ zamyslel sa Filip. „To je zaujímavá otázka. Potrebujeme nejaký spôsob, ako zmerať teplotu.“
Zvieratká sa spoločne vybrali na prieskum okolia jazera. Na okraji pieskovej pláže našli zabudnutú detskú hračkársku sadu mladého vedca.
„Pozri, Berta!“ zvolal Filip nadšene. „Je tu malý teplomer, lupa a dokonca aj zápisník s ceruzkou!“
„Najprv si musíme premyslieť, ako budeme merať,“ povedal Filip. „Potrebujeme zmerať teplotu tvojho panciera, keď sedíš na kameni, a potom, keď si len na slnku bez toho, aby si sa dotýkala horúceho povrchu.“
V tom okamihu priletel motýľ Marek. „Ahojte, kamaráti! Môžem vám pomôcť?“ ponúkol sa. „Viem privolať mojich kamarátov motýľov. Spolu by sme mohli Bertu zdvihnúť.“
„To je skvelý nápad!“ zvolal Filip.
„Takže, začneme s meraním,“ povedal Filip. „Najprv zistíme teplotu vzduchu v tieni.“ Položil teplomer do tieňa. „Dvadsaťšesť stupňov Celzia.“
„Teraz sa, prosím, posaď na ten tvoj obľúbený kameň na slnku a zostaň tam presne desať minút,“ požiadal ju Filip.
Berta poslušne čakala. Slnko pražilo na jej pancier a teplo z kameňa prenikalo do jej brucha. Filip zatiaľ s motýľmi pripravil malú plošinu z konárov.
„Čas vypršal,“ oznámil Filip a opatrne priložil teplomer k Bertinmu pancieru. „Tridsaťštyri stupňov Celzia! To je o osem stupňov viac ako teplota vzduchu.“
„Teraz druhá časť,“ povedal Filip. „Motýle, môžete, prosím, preniesť Bertu na našu plošinu?“
Motýle sa zoskupili okolo Berty, spoločnými silami ju zdvihli do vzduchu a opatrne položili na plošinu z konárov.
„Teraz opäť počkáme desať minút,“ povedal Filip.
Po desiatich minútach opäť zmeral teplotu Bertinho panciera. „Tridsať stupňov Celzia!“ oznámil.
„Takže rozdiel sú štyri stupne,“ uvažoval Marek.
„To znamená, že kameň aj slnko mi ohrievajú pancier!“ dokončila Berta nadšene. „A zdá sa, že každý z nich prispieva približne rovnako – štyrmi stupňami!“
„Presne tak,“ prikývol Filip. „Slnko ohrieva zhora a kameň zdola, a spolu cítiš o osem stupňov viac oproti teplote vzduchu v tieni.“
Berta bola nadšená svojím objavom. „A ešte jedna vec,“ dodala zamyslene, „keď som na kameni, ohrieva ma to z oboch strán. Preto sa tam cítim najteplejšie. Ale keď sa chcem schladiť, musím ísť do tieňa a ešte aj na niečo, čo nie je rozpálené, napríklad na trávu.“
„Výborne, Berta! Teraz lepšie rozumieš, ako funguje teplo,“ pochválil ju Filip.
Berta bola na seba veľmi hrdá. „Zajtra by sme mohli zmerať, či je teplejšia voda v plytkej časti jazera alebo v hlbokej,“ navrhla.
„To je skvelý nápad na ďalší experiment!“ usmial sa Filip.
Keď sa zvieratká rozchádzali, Berta sa ešte zastavila pri svojom kameni. „Ďakujem ti, kameň, že mi pomáhaš zostať teplá. Teraz už viem, prečo ťa mám tak rada,“ povedala a pomaly odkráčala do svojho domčeka, kde si zapísala všetky dnešné objavy.
A keď nasledujúce ráno vyšlo slnko, Berta už mala pripravený nový plán. Pretože vedela, že najlepší spôsob, ako porozumieť svetu, je klásť si otázky a hľadať na ne odpovede.