Jedného horúceho letného dňa sa korytnačka Berta vyhrievala na svojom obľúbenom kameni pri jazierku. Slnko pražilo tak silno, že aj hmyz sa skrýval v tieni lístkov a trávy.
„Uf, to je ale horúčava," vzdychla Berta a zatiahla hlavu pod pancier. „Cítim, ako mi pancier horí. Zaujímalo by ma, či je teplejší od slnka alebo od tohto rozpáleného kameňa."
Berta bola veľmi zvedavá korytnačka. Vždy ju zaujímalo, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Práve minulý týždeň skúmala, koľko listov dokáže uniesť na chrbte, a predtým zisťovala, či sa voda v jej miske odparuje rýchlejšie na slnku alebo v tieni.
„Musím to zmerať!" rozhodla sa Berta. „Ale ako?"
Zišla z kameňa a pomaly sa presúvala k neďalekému lesíku, kde býval jej kamarát ježko Filip. Filip bol najšikovnejší zo všetkých zvieratiek. Dokázal si vyrobiť rôzne užitočné veci z toho, čo našiel v lese alebo čo ľudia zabudli pri jazierku.
„Ahoj, Filip!" zavolala Berta, keď došla k ježkovmu domčeku pod koreňmi starého duba.
Filip vystrčil ňufák spod lístia a usmial sa: „Berta! Práve som dojedol svoju obedňajšiu húsenicu. Čo ťa privádza v takýto horúci deň? Nemal by si oddychovať niekde v tieni?"
„Mám vedeckú záhadu," vysvetlila Berta hrdo. „Chcem zistiť, či mi pancier viac ohrieva slnko svietiace zhora alebo rozpálený kameň pod bruchom."
„Hmm," zamyslel sa Filip a popichkal si labkou pichliače. „To je zaujímavá otázka. Potrebujeme nejaký spôsob, ako zmerať teplotu."
„Presne tak," prikývla Berta. „Myslela som, že by si mi mohol pomôcť niečo vymyslieť."
Filip na chvíľu zmizol vo svojom domčeku a vrátil sa s malým batôžkom, ktorý mal pripnutý na chrbte. „Poďme hľadať niečo, čím by sme dokázali merať teplotu. Pamätám si, že ľudia pri jazere niekedy používajú také dlhé sklenené paličky s čiarkami."
„Teplomery!" zvolala Berta. „Áno, také niečo by sme potrebovali."
Zvieratká sa spoločne vybrali na prieskum okolia jazera. Cesta bola pre Bertu pomalá, ale Filip trpezlivo kráčal vedľa nej.
„Pozri," ukázal Filip prednou labkou, keď dorazili k miestu, kde si ľudia zvykli rozkladať deky a piknikové koše. „Tam niečo je!"
Na okraji malej pieskovej pláže ležala zabudnutá detská hračkárska sada mladého vedca. Filip ju opatrne otvoril pomocou svojich šikovných labiek.
„Pozri, Berta!" zvolal nadšene. „Máme šťastie! Je tu malý teplomer, lupa a dokonca aj zápisník s ceruzkou!"
„To je úžasné!" tešila sa Berta. „Teraz môžeme začať náš výskum."
„Najprv si musíme premyslieť, ako budeme merať," povedal Filip. „Potrebujeme zmerať teplotu tvojho panciera, keď sedíš na kameni, a potom, keď si len na slnku bez kontaktu s horúcim povrchom."
„A ako to urobíme?" spýtala sa Berta.
„Mám nápad," povedal Filip. „Najprv zistíme, aká je teplota vzduchu v tieni. To bude naša základná hodnota. Potom zmeriame teplotu tvojho panciera po tom, čo budeš sedieť na kameni. A nakoniec ťa zdvihneme na niečo, čo nie je rozpálené, aby na teba svietilo iba slnko."
„Ale ako ma zdvihnete? Som ťažká," namietla Berta.
V tom okamihu priletel motýľ Marek, najkrajší motýľ široko-ďaleko, s jasnými modrými krídlami so žltými bodkami.
„Ahojte, kamaráti! Čo to tu máte?" spýtal sa zvedavo.
„Robíme vedecký experiment," vysvetlil Filip. „Chceme zistiť, či Bertin pancier viac ohrieva slnko alebo rozpálený kameň."
„Ó, môžem vám pomôcť?" ponúkol sa Marek. „Viem privolať mojich kamarátov motýľov. Spolu by sme mohli Bertu zdvihnúť."
„To je skvelý nápad!" zvolal Filip.
Marek zatrepotal krídlami a o pár minút sa vrátil s piatimi ďalšími motýľmi. Spolu vytvorili farebný oblak okolo prekvapenej Berty.
„Takže, začneme s meraním," povedal Filip a zobral teplomer. „Najprv zistíme teplotu vzduchu v tieni."
Filip položil teplomer do tieňa veľkého listu. Po chvíli odčítal hodnotu: „Dvadsaťšesť stupňov Celzia v tieni."
„To je celkom teplo," poznamenala Berta.
„Teraz sa, prosím, posaď na ten tvoj obľúbený kameň na slnku a zostaň tam presne desať minút," požiadal ju Filip.
Berta sa poslušne vyštverala na plochý kameň pri brehu jazera a rozložila sa na ňom. Slnko pražilo na jej pancier a teplo z kameňa prenikalo do jej brucha. Kým čakali, Filip a Marek pripravili miesto na druhý experiment - našli konáre a postavili malú plošinu, ktorá sa nenachádzala priamo na zemi.
„Čas vypršal," oznámil Filip po desiatich minútach a opatrne priložil teplomer k Bertinmu pancieru. „Tridsaťštyri stupňov Celzia! To je o osem stupňov viac ako teplota vzduchu."
Berta zliezla z kameňa a Filip si zapísal meranie do zápisníka.
„Teraz druhá časť," povedal Filip. „Motýle, môžete, prosím, preniesť Bertu na našu plošinu? Dajte pozor, aby sa nedotýkala ničoho rozpáleného."
Motýle sa zoskupili okolo Berty. Každý z nich sa chytil malého výčnelku na jej pancieri a spoločnými silami ju zdvihli do vzduchu.
„Jéj!" zvolala Berta, udivená pocitom vznášania sa. „Toto je zábava!"
Motýle ju opatrne položili na plošinu z konárov, ktorá bola umiestnená tak, že na ňu dopadalo rovnaké množstvo slnečného svetla ako predtým na kameň, ale konáre neboli rozpálené.
„Teraz opäť počkáme desať minút," povedal Filip a nastavil svoje maličké hodinky, ktoré našiel minulý mesiac.
Všetci čakali. Motýle sa hrali nad vodou, robili kruhy a špirály vo vzduchu. Filip zatiaľ vysvetľoval Berte princípy vedeckého experimentu.
„Dobrý výskumník vždy mení len jednu vec a ostatné necháva rovnaké," poučoval ju. „Takto vieme presne, čo spôsobuje zmenu. V našom prípade meníme len to, či si na horúcom kameni alebo nie, ale slnko svieti na teba rovnako."
„To dáva zmysel," prikývla Berta.
Po desiatich minútach Filip opäť zmeral teplotu Bertinho panciera. Všetci boli napätí, keď čakali na výsledok.
„Tridsať stupňov Celzia!" oznámil Filip.
„Takže rozdiel je štyri stupne," uvažoval Marek. „To znamená, že slnko aj kameň ohrievajú pancier, ale..."
„Ale kameň prispieva viac tepla, ako som si myslela!" dokončila Berta nadšene. „Keby ma ohrieval iba kameň bez slnka, tak by bola teplota môjho panciera..."
Filip rýchlo počítal: „Dvadsaťšesť stupňov teplota vzduchu plus štyri stupne od kameňa, to by bolo tridsať stupňov. Ale keďže na kameni to bolo tridsaťštyri stupňov, tak samotné slnko pridalo ďalšie štyri stupne."
„To znamená, že slnko aj kameň prispievajú rovnako!" zvolala Berta nadšene. „Každý pridáva štyri stupne k teplote môjho panciera!"
„Presne tak," prikývol Filip. „Slnko ohrieva zhora a kameň zdola, a spolu cítiš osem stupňov navyše oproti teplote vzduchu v tieni."
Berta bola nadšená svojím objavom. „A ešte jedna vec," dodala zamyslene, „keď som na kameni, tak ma ohrieva z oboch strán - slnko aj kameň. Preto sa tam cítim najteplejšie. Ale keď chcem byť v chládku, musím ísť do tieňa a ešte aj na niečo, čo nie je rozpálené, napríklad na trávu alebo do vody."
„Výborne, Berta! Teraz lepšie rozumieš, ako funguje teplo," pochválil ju Filip.
Berta bola na seba veľmi hrdá. „Zajtra by sme mohli zmerať, či je teplejšia voda v plytkej časti jazera alebo v hlbokej," navrhla nadšene.
Filip sa usmial. „To je skvelý nápad na ďalší experiment!"
Keď sa zvieratká rozchádzali domov, Berta sa ešte zastavila pri svojom kameni. „Ďakujem ti, kameň, že mi pomáhaš zostať teplá. Teraz už viem, prečo ťa mám tak rada," povedala a pomaly odkráčala do svojho malého domčeka pri jazierku, kde si zapísala všetky dnešné objavy do svojho vlastného korytnačieho denníka.
A keď nasledujúce ráno vyšlo slnko, Berta už mala pripravený nový plán na meranie teploty vody. Pretože vedela, že najlepší spôsob, ako porozumieť svetu, je pýtať sa otázky a hľadať na ne odpovede.