V obruči svetla - Roztopašný čert

Sledovala som ho, ako stojí na okraji útesu, s rukami vo vreckách džínsov a vetrom vo vlasoch. Maják sa týčil za ním ako biely strážca nad rozbúreným morom. Slnko pomaly klesalo k horizontu a celú scénu zalievalo zlatistým svetlom.

„Takže, ideme dovnútra?" otočil sa ku mne Matej s tým svojím úsmevom, ktorý ma vždy prinútil zabudnúť, čo som chcela povedať.

„Určite je to dobrý nápad?" prehodila som rukou cez plece batoh. „Nie je to protizákonné?"

Matej pokrčil plecami. „Nikde nie je žiadna značka, že by bol vstup zakázaný. Okrem toho, na nete písali, že je opustený už desať rokov."

Pravda bola, že som sa trochu bála. Ale to by som nikdy nepriznala, najmä nie pred ním. Už aj tak ma prekvapilo, že ma pozval na túto „expedíciu", ako to nazval v správe, ktorú mi poslal včera večer.

„Fajn, poďme," prikývla som a vydala sa k úzkemu chodníku, ktorý viedol k majáku.

Vždy som ho videla len z diaľky, keď sme s rodičmi jazdili na výlety do Chorvátska. Biela veža, ktorá sa črtala proti oblohe ako z pohľadnice. Nikdy som si nemyslela, že raz budem stáť priamo pred ním. A už vôbec nie s Matejom Ďuricom.

Mateja som poznala od začiatku strednej, ale vždy sme boli len spolužiaci. On, kapitán basketbalového tímu s kŕdľom obdivovateliek, a ja, tichá knihomoľka, ktorá trávila obedy v knižnici. Až kým sme neskončili spolu na hodine literatúry ako partneri na semestrálny projekt. A teraz sme tu, na opustenom pobreží, a ja som stále nechápala prečo.

„Vraj ho postavili v roku 1892," povedal Matej, keď sme sa blížili k majáku. „Fungoval až do roku 2013, kým ho nenahradili moderným automatizovaným systémom."

„Odkiaľ to vieš?" spýtala som sa prekvapene.

Usmial sa. „Guglil som. Myslel som, že ťa to bude zaujímať."

Niečo v jeho hlase ma prinútilo spozornieť. Ako vedel, že ma zaujímajú historické budovy? Nikdy som mu o tom nehovorila.

Maják bol zblízka ešte pôsobivejší. Biela farba sa olupovala, odhaľujúc šedý kameň pod ňou. Okná boli špinavé, niektoré rozbité, a okolo dverí rástla divá ruža, akoby sa snažila budovu objať.

Matej prešiel k dreveným dverám a zatlačil. Prekvapivo sa otvorili s tichým vrznutím.

„Po tebe," uklonil sa dramaticky a ja som sa neubránila úsmevu.

Vnútro majáku bolo chladné a šero. Vzduch voňal po soli a starom dreve. Malá vstupná hala viedla k točitému schodisku, ktoré sa špirálou vznášalo nahor.

„Myslíš, že tam hore je výhľad?" spýtal sa Matej, pozerajúc nahor.

„Určite," prikývla som. „Ale neviem, či je bezpečné tam ísť."

„Len jeden spôsob, ako to zistiť," žmurkol na mňa a vykročil na prvý schod.

Váhala som len sekundu, než som ho nasledovala. Schody pod nami vŕzgali, ale zdali sa byť dostatočne pevné. Stúpali sme pomaly, zastavujúc sa pri malých okrúhlych oknách, ktoré lemovali steny.

„Pozri," ukázal Matej na jednom poschodí. Na stene boli vyryté mená a dátumy. „Peter a Anna, 1978," prečítal. „Zaujímalo by ma, kto boli."

„Možno strážcovia majáku," nadhodila som.

Matej pokrútil hlavou. „Alebo milenci, ktorí sem prišli, aby boli sami."

Naše pohľady sa stretli a ja som rýchlo odvrátila zrak, cítiac, ako mi horí tvár. Pokračovali sme nahor.

Keď sme dosiahli vrchol, obom nám vyrazilo dych. Ocitli sme sa v kruhovej miestnosti s obrovskými oknami na všetky strany. Uprostred stál starý mechanizmus svetla, pôsobivá konštrukcia z kovu a skla.

„To je nádhera," vydýchla som, pristupujúc k jednému z okien.

Výhľad bol ohromujúci – more sa rozprestieralo do všetkých strán, trblietajúc sa v zapadajúcom slnku. Pobrežie vyzeralo ako kresba na mape, s malými bodkami domov v diaľke.

„Stálo to za to, nie?" spýtal sa Matej, postaviac sa vedľa mňa.

Prikývla som, stále fascinovaná výhľadom. „Prečo si ma vlastne pozval?" spýtala som sa náhle, prekvapiac samú seba touto otázkou.

Matej sa zasmial, trochu nervózne. „Potreboval som parťáka na dobrodružstvo."

„Mohol si pozvať hocikoho," namietla som. „Adama alebo Michala, alebo..."

„Nechcel som ich," prerušil ma, pozerajúc mi priamo do očí. „Chcel som teba."

Bola to tá najjednoduchšia veta, ale spôsobila, že sa mi srdce rozbúšilo ako splašené. Nevedela som, čo povedať, tak som mlčala.

Slnko už takmer zapadlo, keď sa ozvalo hromové zahrmenie. Obaja sme sa strhli a pozreli von. Na horizonte sa zbiehali tmavé mraky.

„Prichádza búrka," povedal Matej, jeho hlas znel naraz vážne. „Mali by sme sa vrátiť, kým sa to zhorší."

Práve keď sme sa otočili k schodom, ozval sa ohlušujúci rachot a celý maják sa zatriasol. Automaticky som sa chytila Mateja, ktorý ma inštinktívne objal.

„To bolo blízko," vydýchol, stále ma držiac.

Cez okno sme videli, ako more zdivelo, vlny sa dvíhali a rozbíjali o útesy pod nami. Dážď začal búšiť do sklenených tabúľ.

„Nemôžeme ísť von v tomto," povedal Matej, púšťajúc ma, hoci jeho ruka zostala na mojom ramene. „Musíme počkať, kým to prejde."

Myšlienka na strávenie noci v starom majáku počas búrky ma vydesila. „Ale čo ak sa to nezlepší? Čo ak nás tu niekto nájde?"

„Kto by sem chodil počas búrky?" pokúsil sa zažartovať, ale videla som obavy v jeho očiach. „Pozri, mám baterku, trochu jedla a vody. Budeme v poriadku."

Ďalší blesk osvetlil miestnosť, nasledovaný okamžitým zahrmením. Búrka bola priamo nad nami. Okná sa triasli a cez štrbliny prenikali kvapky dažďa.

„Poďme nižšie," navrhol Matej. „Bude to bezpečnejšie než tu hore."

Opatrne sme zostúpili po schodoch, svietiac si baterkou z Matejovho telefónu. Na druhom poschodí sme našli malú miestnosť, ktorá kedysi mohla byť spálňou strážcu majáku. Bola tam stará posteľ s matracou a rozheganý stôl so stoličkou.

„Aspoň máme kde sedieť," povedal Matej, snažiac sa znieť optimisticky.

Sadli sme si na starú posteľ, ktorá protestovala pod našou váhou. Dážď bubnoval na strechu a vietor kvílil okolo budovy. Cítila som, ako sa mi do kostí vkráda chlad.

„Je ti zima," všimol si Matej a bez váhania si vyzliekol svoju mikinu. „Tu, vezmi si ju."

„Ale čo ty?" protestovala som.

„Mám ešte tričko s dlhým rukávom," usmial sa. „Som v pohode."

Vďačne som si obliekla jeho mikinu, ktorá bola príjemne teplá a voňala po ňom – zmes citrusového dezodorantu a niečoho, čo bolo čisto Matejovo.

„Takže..." pretiahol po chvíli ticha. „Keď už sme tu uväznení, možno by sme sa mohli lepšie spoznať."

Neubránila som sa smiechu. „Po troch rokoch v jednej triede?"

„Vieš, čo myslím," pokrčil plecami. „Nikdy sme sa poriadne nerozprávali. Mimo školy."

Mal pravdu. Naše rozhovory sa vždy točili okolo úloh, testov a školských akcií. Nikdy som sa neodvážila pýtať sa ho na osobné veci.

„OK," súhlasila som. „Čo chceš vedieť?"

„Všetko," odpovedal jednoducho. „Tvoje obľúbené knihy, filmy, hudbu. Čo ťa rozplače. Čo ťa rozesmeje. Prečo vždy sedíš vzadu v triede, aj keď viem, že by si chcela byť vpredu."

„Ako to vieš?" spýtala som sa prekvapene.

„Všimol som si ťa," povedal ticho. „Viac, než si myslíš."

Tá veta visela medzi nami ako neviditeľná niť. Búrka vonku zúrila, ale vo vnútri majáku, v tej malej miestnosti, sa začalo rozjasňovať.

Rozprávali sme sa hodiny. O knihách, ktoré sme milovali (prekvapivo mal rád rovnaké fantasy série ako ja), o filmoch, ktoré nás rozosmiali alebo rozplakali, o snoch do budúcnosti (chcel študovať architektúru, nie basketbal, ako všetci predpokladali). Hovorili sme o rodičoch (jeho sa rozviedli, keď mal dvanásť), o súrodencoch (jeho mladšia sestra bola zázračné dieťa na husle), o prvých spomienkach.

Čas plynul a búrka pomaly ustupovala. Dážď sa zmenil na jemné bubnovanie a hromy zneli čoraz vzdialenejšie. Ale my sme si to sotva všimli, ponorení do rozhovoru.

„Vieš, že som ťa vždy obdivoval?" povedal náhle Matej.

„Mňa?" zasmial som sa. „Prečo?"

„Si autentická," povedal, hľadiac mi do očí. „Nikdy sa nesnažíš byť niekým, kým nie si. A si múdra. Nie len dobrá v škole, ale naozaj múdra. Premýšľaš o veciach, o ktorých väčšina ľudí ani neuvažuje."

Jeho slová ma zahriala viac než mikina. Nikdy mi nikto nepovedal nič podobné.

„A prečo si nikdy nič nepovedal?" spýtala som sa potichu.

Matej sa zasmial, trochu trpko. „Pozri sa na mňa a pozri sa na seba. Všetci očakávajú, že budem chodiť s roztlieskavačkami. A ty... ty si príliš dobrá pre chalana, ktorý má trojky a vie len hádzať loptu do koša."

„To nie je pravda," povedala som okamžite. „Si oveľa viac než to."

„Ako to vieš?" spýtal sa, hlas náhle zraniteľný.

„Pretože som si ťa všimla tiež," priznala som, cítiac, ako mi horí tvár. „Videla som, ako pomáhaš prvákom, keď ich niekto otravuje. Ako vždy poďakuješ pani v jedálni. Ako čítaš, keď si myslíš, že ťa nikto nevidí."

Teraz bol rad na ňom vyzerať prekvapene. „Takže... obaja sme sa navzájom pozorovali a nikto z nás nemal odvahu niečo povedať?"

Zasmiala som sa. „Vyzerá to tak."

Matej sa na mňa díval s výrazom, ktorý som nevedela prečítať. Pomaly zdvihol ruku a jemne mi odhrnul prameň vlasov z tváre. Jeho dotyk bol ako elektrický výboj.

„Nina," povedal ticho, „myslím, že som sa do teba zamiloval niekedy v druháku, keď si na hodine literatúry obhajovala Jane Austenovú proti celej triede chlapov, ktorí tvrdili, že je to len hlúpa romantika."

Srdce mi búšilo tak silno, že som bola presvedčená, že to musí počuť. „Myslím, že som sa do teba zamilovala, keď som ťa videla plakať na konci Forresta Gumpa, aj keď si sa snažil predstierať, že máš niečo v oku."

Usmial sa, ten úsmev, ktorý dosahoval až k jeho očiam a spôsoboval, že sa mi podlamovali kolená.

„Môžem ťa pobozkať?" spýtal sa, hlas takmer šepot.

Namiesto odpovede som sa naklonila k nemu a naše pery sa stretli. Jeho bozk bol jemný, váhavý, akoby sa bál, že sa rozplyniem pod jeho dotykom. Chutila sladko, ako mentolky, ktoré stále cmúľal.

Keď sme sa odtiahli, obaja sme sa usmievali ako blázni.

„Stálo to za to čakanie," povedal, opierajúc si čelo o moje.

Vonku búrka úplne ustala a cez malé okno prenikali prvé lúče svitania. Strávili sme celú noc rozhovorom.

„Mali by sme ísť," povedala som neochotne. „Naši si budú robiť starosti."

Matej prikývol, ale ani jeden z nás sa nepohol. Chceli sme, aby tento moment trval čo najdlhšie.

Nakoniec sme sa predsa len postavili a začali zostupovať dole schodmi. Maják vyzeral v rannom svetle inak – menej tajomne, ale rovnako čarovne.

Pred odchodom sme sa zastavili pri stene s vyrytými menami.

„Môžeme pridať aj naše?" spýtal sa Matej, vyťahujúc vreckový nožík.

Prikývla som a sledovala, ako opatrne vyrezáva do dreva: „Matej a Nina, 2023."

Keď skončil, pozrel sa na mňa s úsmevom. „Pre budúce generácie dobrodruhov."

Vyšli sme von do jasného rána. More bolo pokojné, akoby búrka nikdy nebola. Pobrežie žiarilo v slnečnom svetle.

Matej ma chytil za ruku, prepletajúc svoje prsty s mojimi. „Vieš, že toto je len začiatok, že áno?" povedal.

Pozrela som sa na naše spojené ruky a potom späť na maják, ktorý stál nad nami ako tichý svedok. „Viem," odpovedala som. „A nemôžem sa dočkať, čo príde ďalej."

A tak sme kráčali po pobreží, nechávajúc za sebou stopy v piesku a starý maják, ktorý už nebol len opustenou budovou, ale miestom, kde sa dva životy navždy zmenili.