Veverička Ela a zajačik Fero boli najlepší kamaráti. Ich najobľúbenejšia hra bola naháňačka za ligotavými chrobáčikmi, ktoré sa v slnečných lúčoch leskli ako malé drahokamy. Práve v ten deň zbadali jedného, ktorý bol obzvlášť jagavý, a tak sa za ním pustili hlava-nehlava, cez lúku, popod kríky, až kým sa im neskryl v hustej spleti koreňov starého duba.
„Uf, ten nám ale dal zabrať,“ vydýchol Fero a oprel sa o kmeň. Ela sa zvedavo rozhliadala. Všetko okolo nich vyzeralo akosi inak. Tráva nebola zelená, ale mala farbu slamy a jemne voňala za niečím slaným a mastným.
„Fero, pozri na tie stromy,“ zašepkala Ela a ukázala labkou. Fero sa otočil a prekvapene otvoril oči. Zo stromov namiesto listov viseli dlhé, zlatisté paličky. Opatrne jednu odlomil. Bola teplá a voňala presne ako hranolčeky, ktoré si občas s rodičmi dopriali na jarmoku.
„To je neuveriteľné!“ vyhŕkol a s chuťou sa zahryzol. „Mňam! Ela, musíš to skúsiť! Sú slané a chrumkavé!“
Ela pokrútila hlavou. Cítila sa zvláštne. Vzduch bol ťažký a lepkavý. Aj kvety, ktoré rástli pri ceste, boli čudné. Keď sa k jednému sklonila, zistila, že je poskladaný z tenkých, vlnitých lupienkov. Bol to čips. A potok, ktorý tiekol neďaleko, nebol plný čistej vody, ale hustého, sladkého sirupu, ktorý sa lenivo prevaľoval v koryte.
„Kde to sme?“ zamrmlala si Ela popod fúziky. Všetko tu bolo jedlé, ale zároveň akési... unavené.
Zrazu začuli tiché vzdychanie. Za kríkom, z ktorého rástli pukance, ležal malý ježko. Očká mal privreté a celé jeho telo bolo schúlené do guľky, ale nie preto, že by sa bál. Vyzeral, akoby nemal silu ani pichliače narovnať.
„Ahoj,“ prihovoril sa mu Fero veselo, ešte stále prežúvajúc hranolček. „Si v poriadku?“
Ježko pomaly otvoril jedno oko. „Ale áno. Len oddychujem. Ako vždy.“ A znova si hlasno vzdychol.
„Vždy? Ale veď svieti slnko! To je najlepší čas na hry!“ zvolal Fero.
„Hry?“ zopakoval ježko a znelo to, akoby to slovo počul prvýkrát. „Na to sme príliš unavení. Všetci sme.“ Ukázal pichliačom na ďalších ježkov, ktorí sa povaľovali po okolí. Jeden driemal opretý o veľký sladký koláč, druhý si zívol tak doširoka, až mu z úst vypadol kúsok slaného krekra. Celá krajina bola plná driemajúcich ježkov.
„Sme v Tuklandii,“ vysvetlil im ježko, ktorý sa predstavil ako Pufko. „Tu je všetkého dosť. Keď sme hladní, odtrhneme si niečo zo stromu alebo z kríka. Ale potom sme vždy takí... takí ťažkí.“
Fero sa zrazu tiež cítil zvláštne. Bruško mal plné a ťažké a namiesto radosti z nového objavu sa mu začali zatvárať oči. Zívol si. „Asi máš pravdu. Zjedol som len pár tých paličiek a už sa mi chce spať.“
Ela všetko pozorne sledovala. Ona si zatiaľ nič nedala. Poskakovala z miesta na miesto, plná energie, zatiaľ čo Fero a všetci ježkovia vyzerali ako sparené kvetiny. Zdvihla zo zeme oriešok, ktorý jej vypadol z vaku a s chuťou ho chrumkala. Cítila, ako jej dodáva silu.
„Fero,“ povedala potichu, „čo ak je to tým jedlom? Ja som si dala svoj oriešok a chcem behať. Ty si zjedol tie mastné paličky a chce sa ti spať. A Pufko a jeho kamaráti jedia len tieto veci a sú stále unavení.“
Fero sa zamyslel. Otvoril jedno oko a pozrel na Pufka. „Naozaj jete iba toto? Nikdy ste neskúsili niečo iné? Napríklad chrumkavú mrkvu alebo sladké jabĺčko?“
Pufko pokrútil hlavou. „Mrkva? Jabĺčko? To tu nerastie. Kedysi dávno nám prastarký rozprával o krajine menom Zdravota, ktorá je hneď za Chrumkavým kopcom. Vraj tam rastú veci plné farieb a sviežej chuti, ktoré dávajú silu na skákanie a behanie. Ale kto by sa tam trepal? Je to ďaleko a kopec je strmý.“
Ele sa v očiach zablyslo. „My sa tam trepať budeme! A možno prinesieme niečo aj vám! Neverím, že je správne byť stále unavený. Život je predsa o hraní a smiechu!“
Fero sa pri tej myšlienke trochu prebral. Predstava šťavnatého jablka bola lákavejšia ako ďalší spánok. „Idem s tebou! Pufko, ukážeš nám, ktorým smerom je ten kopec?“
Pufko lenivo mávol labkou na východ, kde sa v diaľke črtal kopec pokrytý niečím, čo vyzeralo ako obrovské, hnedé sušienky. Vstať sa mu však nechcelo.
„Dobre, ďakujeme! Uvidíš, vrátime sa a prinesieme ti ochutnať skutočnú energiu!“ zvolala Ela odhodlane.
Fero sa s námahou postavil. Každý krok bol ťažký, akoby mal na nohách prilepené ťažké kamene. „Uf, Ela, asi máš pravdu. Toto jedlo ma úplne spomalilo. Cítim sa ako slimák s plným bruchom.“
„To preto, lebo tvoje telo teraz musí veľmi ťažko pracovať, aby to všetko spracovalo,“ vysvetľovala Ela. Pamätala si, ako jej to raz hovorila mama. „Potrebuješ niečo, čo ti dá silu postupne, nie len na chvíľočku a potom veľkú únavu.“
Cesta k Chrumkavému kopcu bola náročnejšia, ako si mysleli. Pôda bola mäkká a mastná, Fero sa v nej šmýkal a každú chvíľu musel oddychovať. Ela ho povzbudzovala a delila sa s ním o svoje zásoby orieškov a sušených bobúľ, ktoré mala vždy pri sebe.
„Pozri, Fero,“ povedala po chvíli. „Zjedol si len tri moje oriešky a už sa ti kráča ľahšie. Čo myslíš, prečo?“
Fero sa zamyslel. „Neviem presne, ale necítim sa taký plný. Bruško mám spokojné, ale nie ťažké. Mám pocit, že by som už dokázal aj trochu poskočiť!“ A naozaj, zľahka odrazil a spravil malý skok. Bol to prvý skok v Tuklandii, ktorý videli.
Keď konečne dorazili pod Chrumkavý kopec, zistili, že je celý z krehkých, čokoládových sušienok. Pri každom kroku sa im pod nohami drobili sladké omrvinky. Výstup bol náročný. Fero, už posilnený orieškami, liezol prvý a hľadal pevnejšie miesta. Ela ho nasledovala a dávala pozor, aby sa nezošmykli.
„Nevzdávaj to, Fero! Už skoro budeme hore!“ kričala na neho, keď sa na chvíľu zastavil, aby si oddýchol. „Predstav si tú vôňu čerstvých jahôd!“
Tá predstava dala Ferovi novú silu. S posledným odrazom sa dostal až na vrchol. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych.
Pod nimi sa rozprestieralo údolie plné najjasnejších farieb. Stromy sa prehýbali pod ťarchou červených jabĺk a žltých hrušiek. Na kríkoch sa leskli modré čučoriedky a červené maliny. Všade rástla svieža zelená zelenina – chrumkavé šaláty, oranžové mrkvy a lesklé červené reďkovky. A uprostred toho všetkého zurčal potok s krištáľovo čistou vodou. Vzduch bol svieži a voňal po mätě a zemi.
„To je... to je Zdravota!“ zašepkala Ela s úžasom.
Zbehli dolu kopcom do tohto nádherného údolia. Všade naokolo videli zvieratká plné života. Veveričky sa pretekali v korunách stromov, zajace súťažili v skoku do diaľky a malé myšky si stavali domčeky z kamienkov a vetvičiek. Nikto neležal unavene na zemi. Všetci sa smiali a hýbali.
Fero neváhal a odhryzol si z najbližšieho jabĺčka, ktoré viselo zo stromu. Chrum! Šťava mu vystrekla až na nos. Chuť bola sladká, ale úplne inak ako sirup v Tuklandii. Bola to svieža, ľahká sladkosť. Cítil, ako sa mu do tela vracia všetka stratená sila.
„Ela, to je úžasné! Cítim sa skvele!“ zvolal a radostne poskočil. Tentoraz to nebol malý skok, ale poriadny, vysoký výskok.
„Vidíš?“ usmiala sa Ela. „Toto je tá správna energia. Energia na hranie!“
Ich úloha však ešte nebola splnená. Museli zobrať niečo z tejto dobroty späť do smutnej a ospalej Tuklandie. S pomocou miestnych, veľmi ochotných veveričiek naplnili veľké listové vaky chrumkavými mrkvami, šťavnatými jablkami a hrsťami sladkých bobúľ.
Cesta späť bola oveľa jednoduchšia. Fero, plný novej sily, pomáhal Ele niesť ťažké vaky. Z Chrumkavého kopca sa skĺzli ako po šmykľavke a za chvíľu boli späť v Tuklandii.
Našli Pufka presne tam, kde ho nechali. Stále lenivo ležal a pozeral do prázdna.
„Pufko! Sme späť a niečo ti nesieme!“ zvolal Fero. Položil pred neho veľkú, oranžovú mrkvu.
Ježko si ju nedôverčivo oňuchal. Voňala úplne inak ako všetko, čo doteraz poznal. Voňala po zemi a sviežosti. „Čo to je?“ spýtal sa.
„To je mrkva. Skús ju. Neboj sa, je výborná!“ povzbudila ho Ela.
Pufko váhavo otvoril ústa a odhryzol si malý kúsok. Očká sa mu prekvapene rozšírili. Chrum! Ten zvuk bol v tichej Tuklandii niečo nevídané. Pufko začal rýchlejšie prežúvať. S každým zahryznutím sa zdalo, že sa mu pichliače stavajú do pozoru a do očí sa mu vracia iskra zvedavosti. Keď dojedol celú mrkvu, s chuťou sa oblizol.
„To... to bolo...“ hľadal správne slová, „...chrumkavé a sladké a... a cítim sa... inak.“ Vstal. Nie lenivo a s námahou ako predtým, ale rýchlo a s istotou. Prešiel sa pár krokov a potom skúsil malý poskok. Podarilo sa!
Ostatní ježkovia, prebudení tým nezvyčajným chrumkaním a pohybom, sa začali zbiehať. Fero a Ela im všetkým rozdávali ovocie a zeleninu. Čoskoro sa celou Tuklandiou ozývalo veselé chrumkanie a chrumkanie.
A potom sa stalo niečo zázračné. Jeden z ježkov, ktorý práve dojedol jablko, sa rozbehol za druhým. Ten sa pridal a o chvíľu sa všetci ježkovia naháňali, smiali a hrali sa tak, ako sa nikdy predtým nehrali. Zistili, že majú v sebe oveľa viac sily a radosti, ako si kedy mysleli.
„Ďakujeme vám!“ kričal Pufko na Fera a Elu. „Ukázali ste nám, že jedlo nie je len na zaplnenie bruška, ale aj na to, aby sme mali silu žiť a hrať sa!“
Fero a Ela sa usmievali. Boli radi, že mohli pomôcť. Pufko mal v labke ešte jedno semienko z jablka. Pozrel na Fera, potom na úrodnú, aj keď zatiaľ prázdnu pôdu.
„Čo myslíte, deti,“ otočil sa rozprávač k vám, „zasadí Pufko to semienko? Vyrastie v Tuklandii prvý jabloňový strom, ktorý prinesie skutočnú, zdravú energiu?“
Fero a Ela vedeli, že toto bol len začiatok veľkej zmeny. Rozlúčili sa s novými kamarátmi a sľúbili, že ich prídu čoskoro navštíviť. Ako kráčali domov, Fero chrumkal svoju mrkvu a premýšľal. „Vieš, Ela, je skvelé vedieť, že to, čo papáme, nám môže pomôcť behať rýchlejšie a skákať vyššie. Je to ako vyberať si to najlepšie palivo pre naše telo.“
A keď sa vrátili na svoju lúku, slnko už zapadalo, no oni neboli ani trochu unavení. Boli pripravení na ďalšie dobrodružstvo. A čo vy? Skúsite pri najbližšej prechádzke s rodičmi nájsť nejakú zdravú dobrotu, ktorá vám dá silu na hranie?