Bol raz jeden krásny, ligotavý červený balónik a volal sa Vzduško. Práve sa skončila veľká oslava a on sa spokojne vznášal pod stropom detskej izby. Všade okolo neho ešte voňala torta a na zemi ležali farebné papieriky z konfiet. Vzduško bol šťastný. Plával si vzduchom sem a tam, jemne sa dotýkal stien a sníval o tom, aké dobrodružstvá ho ešte čakajú.
Zrazu sa dvere na izbe otvorili a vošla do nich Alica. Na sebe mala svoj obľúbený vlnený sveter, mäkký a huňatý ako ovečka. „Vzduško, môj milý balónik!“ zvolala veselo a natiahla ruky, aby ho chytila. Pritúlila si ho k sebe a poriadne ho vystískala. Vzduško cítil, ako sa jeho hladký povrch šúcha o drsnejšiu vlnu. Šuch-šuch, šuch-šuch! Znelo to ako tajomné šepkanie.
Keď ho Alica pustila, Vzduško sa opäť vzniesol k stropu. No niečo bolo inak. Cítil sa zvláštne. Ako keby bol... ťažší. Pozrel sa na seba a zhrozil sa. Na jeho krásnom červenom brušku sa prichytil malý kúsok papiera z konfety. A tam vedľa neho chumáčik prachu! A ešte jeden!
„Pomoc!“ skríkol Vzduško potichu, aby Alicu nevystrašil. „Čo sa mi to stalo? Som celý lepkavý! Určite som chorý!“
Zmätene poletoval po izbe a snažil sa smietky striasť. Triasol sa, krútil sa, robil vo vzduchu kotrmelce, no tie malé veci sa ho držali ako kliešte. Čím viac sa hýbal, tým viac sa na neho lepilo. Cítil sa nešťastne a ulepene. Sadol si na poličku a smutne si povzdychol.
V kútiku za skriňou sa pohla jedna dlhá, farebná vec s rúčkou. Bola to múdra prachovka Fifi, ktorá videla už všeličo. Každý deň pomáhala udržiavať poriadok a poznala všetky tajomstvá prachu a malých smietok.
„Ale, ale, Vzduško, čože tak nariekaš?“ spýtala sa Fifi láskavým, šuštivým hlasom. Jej farebné pierka sa zvedavo zavlnili.
„Som chorý, Fifi,“ zašepkal balónik. „Som lepkavý. Pozri, všetko sa na mňa chytá. Asi ma Alica bude musieť vyhodiť.“
Fifi sa jemne zasmiala. „Ale kdeže, Vzduško. Ty nie si chorý. Ani lepkavý. Práve si objavil jedno veľké kúzlo!“
„Kúzlo?“ začudoval sa Vzduško a zabudol na chvíľu na svoj smútok. „Aké kúzlo?“
„Povedz mi, čo sa stalo tesne predtým, ako sa na teba tie veci nalepili?“ opýtala sa Fifi.
Vzduško sa zamyslel. „No... Alica ma objala. Mala na sebe ten svoj vlnený sveter. A poriadne ma ním pošúchala.“
„Presne tak!“ zvolala Fifi víťazoslávne. „Tým šúchaním si v sebe prebudil neviditeľnú silu. Volá sa statická elektrina.“
„Statická... čo?“ Vzduško to slovo nikdy nepočul. Znelo veľmi zložito.
„Predstav si, že všetko na svete, aj ty, aj ja, aj tie papieriky, sa skladá z maličkých, neviditeľných čiastočiek. Niektoré sú ako plus a niektoré ako mínus, presne ako pri počítaní. Keď si sa šúchal o ten sveter, niektoré tvoje čiastočky preskočili naň. A zrazu si mal na sebe viac jedného druhu. Táto nerovnováha vytvorila silu, ktorá teraz priťahuje ľahučké veci, ako magnet.“
Vzduško na ňu hľadel s otvorenými ústami. „Takže ja som teraz ako magnet?“
„Presne tak! Dočasný, neviditeľný magnet,“ potvrdila Fifi. „Nie je to choroba, je to fyzika! A je to veľká zábava. Poď, niečo ti ukážem.“
Fifi svojím koncom zhrnula na kôpku pár malých papierikov, ktoré ostali na dlážke po oslave. „Teraz,“ povedala, „poďme urobiť malý experiment. S pomocou rodičov si to môžu vyskúšať aj deti. Potrebujeme, aby si sa znova nabil tou silou.“
Vzduško sa trochu bál, ale zvedavosť bola silnejšia. Priletel k Alicinmu svetru, ktorý ležal prehodený cez stoličku, a opatrne sa oň niekoľkokrát pošúchal. Znova počul to známe šuch-šuch. Cítil zvláštne mravenčenie.
„Výborne,“ pochválila ho Fifi. „A teraz sa pomaličky, ale naozaj pomaličky, priblíž k tým papierikom. Nedotýkaj sa ich, len buď blízko.“
Vzduško zadržal dych a poslúchol. Plával tesne nad kôpkou papierikov. Keď bol asi na dva prsty od nich, stalo sa niečo úžasné. Jeden papierik sa zatriasol, potom druhý, a zrazu – hop! – vyskočili do vzduchu a prilepili sa Vzduškovi na bruško.
„Jéééj!“ vyhŕkol Vzduško od radosti. „Ja lietam a ony lietajú za mnou! Ja som kúzelník!“
„Vidíš?“ usmiala sa Fifi. „Žiadna choroba. Len čistá veda a zábava.“
Vzduško bol nadšený. Celé popoludnie sa hral na kúzelníka. Pošúchal sa o sveter a potom lietal po izbe a zbieral malé smietky prachu ako usilovná včielka peľ. Dokonca sa mu podarilo zdvihnúť aj jedno maličké, ľahučké pierko, ktoré vypadlo Fifi. Pierko sa k nemu vznieslo a tancovalo pod ním, akoby ho držala neviditeľná ruka.
„Toto je najlepšie kúzlo na svete!“ smial sa. „Už sa nikdy nebudem báť, keď sa na mňa niečo nalepí. Teraz viem, že to nie je lepkavosť, ale moja tajná super-sila!“
Keď sa večer Alica vrátila do izby, našla Vzduška, ako sa spokojne vznáša pri strope. Bol síce obalený drobnými papierikmi, ale vyzeral šťastne.
„Aha, Vzduško, aký si smiešny,“ zasmiala sa a jemne ho pohladila.
Vzduško sa len usmial. Nevedela, že nie je smiešny, ale že je kúzelník Vzduško, objaviteľ statickej elektriny. A pochopil dôležitú vec. Nie všetko, čo na prvý pohľad vyzerá strašidelne, je naozaj zlé. Niekedy je to len začiatok nového, úžasného dobrodružstva.
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, ako vám po česaní lietajú vlasy alebo ako sveter praská, keď si ho v tme vyzliekate? To všetko je tá istá tajomná sila, ktorú objavil Vzduško. Skúste si s pomocou rodičov nabiť balónik o vlasy alebo vlnenú látku a uvidíte, aké kúzla dokáže robiť s malými kúskami papiera. Je to skvelá zábava!