Malý chrobáčik Bublíno sa zhlboka nadýchol. Alebo sa o to aspoň pokúsil. Vzduch v záhradke bol dnes akýsi zvláštny. Prázdny. Akoby mu niečo chýbalo. Zvyčajne, keď ráno vyšiel zo svojho domčeka pod listom púpavy, vítala ho svieža, živá vôňa a všade okolo sa tancovali drobné, neviditeľné bublinky radosti. Dnes však nie.
Pribehol k nemu jeho kamarátka, myška Pipa. Jej fúziky sa netriasli od zvedavosti ako zvyčajne. Ovisali jej a dýchala plytko a rýchlo. „Bublíno, cítiš to?“ zašepkala a labkou si prešla po hrudi. „Je to, akoby mi niekto ukradol všetok dobrý vzduch.“
Bublíno prikývol. Presne tak sa cítil. Unavený, hoci sa deň iba začal. Rozhliadol sa. Motýľ Emanuel sedel na kvete ruže a ani sa nepohol. Jeho krídla, inak plné farieb, vyzerali mdlo. Lienka Tinka sa ledva vliekla po stonke jahody. Celá záhradka bola tichá a malátna.
„Ale kde sú bubliny?“ spýtal sa Bublíno viac seba ako Pipy. Každé ráno pozorovali, ako listy mäty, šalátu a všetkých zelených rastliniek vypúšťajú do vody v krhličke aj do vzduchu drobné, priesvitné perličky. Pani učiteľka Sova im raz vysvetlila, že to je špeciálny vzduch, ktorý rastliny vyrábajú zo slnka. Volá sa kyslík a takmer všetky zvieratká ho potrebujú, aby mohli behať, skákať a žiť.
Dnes však nebolo po bublinkách ani stopy. Voda v krhličke bola hladká a bez života. Listy vyzerali smutne.
„Musíme zistiť, čo sa stalo,“ rozhodla Pipa a snažila sa narovnať. „Toto je záhada! Záhada stratených bublín!“
Bublíno súhlasil. Vydali sa na pátraciu výpravu. Najprv zamierili k najväčšiemu výrobcovi bublín v okolí – ku kríku mäty. Jej listy vždy voňali ako najlepšie cukríky a bubliniek produkovali celé mraky. Dnes však nič. „Mäta, si v poriadku?“ spýtal sa Bublíno. Listy sa len slabo zatriasli vo vánku. Zdalo sa, že aj ony sú unavené.
Skúsili to pri vysokej slnečnici. Tiež nič. Pri jahodách. Nič. Pri tráve. Ticho a prázdno. Všetky zvieratká, ktoré stretli, sa sťažovali na rovnaký problém. Včielky ledva bzučali a mravce v rade kráčali oveľa pomalšie ako inokedy.
„Toto je zlé, Bublíno,“ hlesla Pipa a sadla si na kamienok. „Čo ak sa nám ten dobrý vzduch už nikdy nevráti?“
Bublíno sa nechcel vzdať. „Musí tu byť nejaké miesto, kde je všetko v poriadku. Miesto, kde záhada neplatí.“
Premýšľali. Kde ešte neboli? Ich pohľad padol na zadný kút záhrady. Tam, za starým pníkom, sa nachádzal kompost. Kopa starých listov, pokosenej trávy a šupiek zo zeleniny. Väčšina zvieratiek tam nechodila, lebo to tam voňalo veľmi... zemito.
„Poďme sa pozrieť tam,“ navrhol Bublíno. „Možno tam nájdeme nejakú stopu.“
Opatrne sa priblížili ku kompostu. A vtedy si všimli niečo neuveriteľné. Zatiaľ čo celá záhradka bola malátna, tu to žilo! V tmavej, vlhkej zemi sa hmýrili stovky tenkých, ružovkastých červíkov. Vrteli sa, pracovali a vyzerali úplne spokojne.
„Ahojte!“ zvolala Pipa prekvapene. „Vám sa dobre dýcha?“ Jeden z červíkov vystrčil hlavičku. „Samozrejme! Prečo by sa nemalo?“ „Všade zmizli bubliny... ten dobrý vzduch... kyslík,“ vysvetľoval Bublíno. „My ledva lapáme po dychu.“
Červík sa zasmial, teda, zavrtel sa tak, že to vyzeralo ako smiech. „My bubliny nepotrebujeme. My máme radi, keď tu nie sú.“
Pipa a Bublíno na seba vyvaľovali oči. Živé tvory, ktoré nepotrebujú kyslík? Ako je to možné? „To je preto,“ ozval sa hlboký, pokojný hlas spod zeme. Pomaly sa k nim sunula veľká dážďovka. Bola stará a múdra. Volala sa Deana. „My a naši maličkí kamaráti, baktérie, sme iní. Nám kyslík nechutí. My si pochutnávame na starých listoch a zvyškoch. Je to naša hostina.“
„Baktérie?“ spýtala sa Pipa. „Čo je to?“ „Sú to drobní pomocníci. Takí malinkí, že ich ani nevidíte. Žijú tu s nami a pomáhajú nám všetko upratovať,“ vysvetlila Deana. „Ale vy dvaja vyzeráte naozaj unavene. Vaše rastlinky asi nemajú dobrý deň.“
„Nemajú,“ priznal Bublíno. „Nevyrábajú žiadne bubliny. A my nevieme prečo.“
Múdra Deana chvíľu premýšľala. Jej telo sa jemne vlnilo. „Rastliny potrebujú na výrobu kyslíkových bublín jednu veľmi dôležitú vec. Ešte dôležitejšiu ako vodu. Potrebujú svetlo. Slniečko.“
Pipa a Bublíno sa pozreli hore. Slnko svietilo na oblohe ako veľká zlatá minca. Zdalo sa, že svetla je dosť. „Ale veď slnko svieti,“ namietla Pipa.
„Svieti na vás,“ povedala Deana trpezlivo. „Ale svieti aj na vaše rastlinky? Na všetky?“
To bola otázka, nad ktorou sa nezamysleli. Rozbehli sa späť do stredu záhradky a pozorne sa dívali. A vtedy to uvideli.
Cez polovicu záhradky, presne tam, kde rástla mäta, šalát aj jahody, ležala obrovská, modrá vec. Lesklá a hladká. Musela spadnúť z balkóna ľudí, ktorí bývali nad záhradkou. Bola to veľká plastová plachta. A práve táto plachta hádzala na ich obľúbené rastliny obrovský tieň.
„To je ono!“ zvolal Bublíno. „Rastliny sú v tieni! Nemajú slnko, a tak nemôžu vyrábať bubliny!“
Záhada bola takmer vyriešená. Ale teraz prišiel ten najťažší problém. Ako tú veľkú, ťažkú plachtu odstrániť? Bublíno bol silný chrobáčik a Pipa bola rýchla myška, ale na toto boli primalí.
„Skúsime to spolu,“ povedala Pipa odhodlane. Zapreli sa do okraja plachty. Tlačili, ťahali, fučali. Plachta sa ani nepohla.
„Nevadí,“ povedal Bublíno, presne ako ho to učila pani učiteľka Sova. „Teraz vieme, ako to nerobiť. Potrebujeme pomoc!“
Rozbehli sa po záhradke a zvolali všetky zvieratká. „Pomoc! Potrebujeme pomoc!“ volali na unaveného motýľa Emanuela, pomalú lienku Tinku a ospalé včielky. „Našli sme zlodeja bublín! Je to táto modrá plachta! Musíme ju odtiahnuť!“
Zvieratká sa neochotne pozbierali. Boli slabé a bez nálady. „Nevládzeme,“ bzučala včielka Maja. „Je to príliš ťažké,“ povzdychol si Emanuel.
Vtom Pipa dostala nápad. Spomenula si, ako raz videla záhradníka, ako pomocou jednej palice zdvihol veľký kameň. „Potrebujeme páku!“ zvolala. „Bublíno, nájdi najpevnejšie a najdlhšie steblo trávy!“
Bublíno našiel suché, pevné steblo, ktoré vyzeralo skoro ako malá palica. Podložili ho pod okraj plachty a opreli o malý kamienok. „Teraz všetci spolu!“ zavelila Pipa. „Na tri zatlačíme na druhý koniec stebla! Raz, dva, tri!“
Všetky zvieratká – myška, chrobák, motýľ, lienka a tri včielky – sa zavesili na koniec stebla a zatlačili celou svojou váhou. A stal sa zázrak! Okraj plachty sa pomaličky, s vŕzganím, začal dvíhať.
„Ešte raz!“ kričal Bublíno. „Spolu to dokážeme!“
Zatlačili znova a znova. Plachta sa posúvala centimeter po centimetri. Pridali sa k nim aj mravce, ktoré vytvorili živú reťaz a ťahali z celej sily. Spoločnými silami sa im podarilo plachtu odtiahnuť z rastlín na kraj záhrady, kde už ničomu neprekážala.
A potom čakali.
Najprv sa nedialo nič. Rastlinky akoby sa ešte len prebúdzali. Ale potom, po chvíli, sa na liste mäty objavila prvá, maličká, jagavá bublinka. Potom druhá na liste šalátu. A o pár minút neskôr sa celá záhradka opäť naplnila tisíckami drobných perličiek kyslíka, ktoré stúpali k slnku.
Všetky zvieratká sa zhlboka nadýchli. Aký to bol nádherný pocit! Svieži, živý vzduch im naplnil pľúca a vrátil im farbu aj energiu. Motýľ Emanuel zamával krídlami, lienka Tinka sa rozbehla po liste a včielky začali radostne bzučať.
Bublíno a Pipa sa na seba usmiali. Nielenže vyriešili záhadu, ale naučili sa aj niečo veľmi dôležité. „Rastliny potrebujú slnko, aby nám vyrobili vzduch na dýchanie,“ zhrnula Pipa. „A niektorí kamaráti, ako dážďovky, ho vobec nepotrebujú. Majú svoj vlastný svet,“ doplnil Bublíno a zamával smerom ku kompostu. A hlavne zistili, že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť, keď všetci pracujú spolu.
Od toho dňa si zvieratká v záhradke vážili každú jednu bublinku a každé ráno ďakovali slnku a zeleným rastlinkám za ich vzácny dar.
A čo vy, deti? Skúste sa pri najbližšej prechádzke vonku pozorne pozrieť na listy stromov a kvetov. Možno aj ony práve teraz vyrábajú čerstvý vzduch pre vás a pre všetky zvieratká okolo.