V malom, veselom mestečku Zubkov sa každé ráno začínalo rovnako. Slniečko poslalo prvé lúče na strechy domčekov a obyvatelia, malí aj veľkí, zamierili do kúpeľní. V Zubkove totiž mali jedno veľké tajomstvo – najžiarivejšie a najzdravšie úsmevy na celom svete. Ich tajomstvom bolo poctivé čistenie zubov.
No toto ráno bolo iné.
Malý Marko, chlapec s vlasmi farby slamy a očami plnými zvedavosti, si pred zrkadlom zívol. Vzal do ruky pohárik, no jeho obľúbená modrá kefka s veselým dinosaurom na rúčke tam nebola. „Mami?“ zavolal. „Nevidela si moju kefku?“
Z vedľajšej izby sa ozvalo rovnaké prekvapenie. „Ani moja tu nie je!“ čudoval sa ocko.
Marko vybehol na ulicu a to, čo videl, mu vyrazilo dych. Všetci susedia stáli pred svojimi domami so zmätenými výrazmi. Pani pekárka Kvetková, ktorá mala úsmev sladký ako jej buchty, vyzerala smutne. Pán poštár Rýchlik, ktorý sa vždy usmieval od ucha k uchu, mal pery stisnuté. V celom Zubkove zmizli všetky zubné kefky a pasty! A čo bolo horšie, zuby všetkých obyvateľov cez noc akoby stratili svoj lesk. Boli matné a žltkasté.
„To je záhada, hotová katastrofa!“ lamentovala pani Kvetková.
Markovi v hlave zaiskrilo. Toto nebola katastrofa. Toto bola misia! Pribehol k nemu jeho najlepší kamarát, myška Piškvork. Bola to maličká myška s veľkými ušami a ešte väčšou odvahou. Pristála Markovi na pleci a zašepkala tenkým hláskom: „Pi-pi-pisk! Marko, vyzerá to na prácu pre Detektívov zo Zubkova!“
Marko sa usmial. „Presne tak, Piškvork! My túto záhadu vyriešime.“
Prvá úloha každého detektíva je hľadanie stôp. Marko si kľakol na zem a ako lupa mu poslúžilo sklíčko z rozbitého pohára, ktoré našiel pri ceste. „Musíme zistiť, kto to mohol byť. A prečo by niekto kradol kefky?“ premýšľal nahlas.
Piškvork zatiaľ pobehoval okolo a oňuchával každý kamienok. „Pisk! Tu je niečo zvláštne!“ zavolal a ukázal labkou na zem. V prachu bola obrovská, ale naozaj obrovská stopa. Vyzerala ako od nejakej veľkej jašterice, no bola oveľa hlbšia. A vedľa nej ležala jedna jediná... šupina. Bola veľká ako Markova dlaň a zelená so zvláštnym, hnilobným nádychom.
„Toto nie je jašterica,“ zašepkal Marko a opatrne zdvihol šupinu. „Toto je... toto musí byť od draka!“
Piškvork sa od strachu celý striasol. „Od draka? Ale draci predsa nejedia zubné kefky!“
„Asi nie,“ súhlasil Marko. „Ale možno mal na ne nejaký iný dôvod. Poďme po stopách!“
Stopy viedli von z mestečka, cez lúku plnú voňavých kvetov až k tmavému lesu. Cestou premýšľali, ako si zatiaľ poradiť so zubami. „Bez kefky to nejde,“ povzdychol si Marko a prešiel si jazykom po zuboch. Cítil na nich zvláštny, lepkavý povlak. „Cítim, akoby som mal na zuboch svetre.“
Piškvork sa zasmial. „Svetre? To je ten povlak, o ktorom nám hovorila pani učiteľka. Povedala, že v ňom bývajú také malé potvorky, baktérie, ktoré papajú cukor a robia nám v zúbkoch dierky.“
„Máš pravdu!“ spomenul si Marko. „A hovorila aj, čo pomáha, keď nemáme kefku. Prvý pokus, Piškvork! Nájdeme niečo chrumkavé!“
Neďaleko rástla jabloň so šťavnatými červenými jablkami. Marko jedno odtrhol a s chuťou sa do neho zahryzol. Chrum! Jablko bolo sladké a tvrdé. Keď ho dojedol, prešiel si jazykom po zuboch znova. „Je to lepšie!“ zvolal. „Ten lepkavý pocit je skoro preč. Ale stále to nie je ono. Medzi zubami mi ostalo.“
„Pisk! Jablko je ako taká prírodná sprcha,“ povedal Piškvork, ktorý si pochutnával na malom kúsku. „Ale na poriadne upratovanie potrebujeme metlu. Teda... kefku.“
Pokračovali v ceste. Stopy ich viedli hlbšie do lesa. Slnko sa schovalo za husté koruny stromov a všade bolo tajomné ticho. Zrazu Marko zastal. „Druhý pokus! Spomínam si, že kedysi dávno si ľudia čistili zuby vetvičkou z nejakého stromu.“
Našli mäkkú vetvičku z liesky. Marko jej koniec trošku požuval, aby sa rozstrapkal. Potom si ním opatrne skúsil čistiť zuby. Bolo to zvláštne. Vetvička bola nemotorná a škrabala ďasná. „Au! Toto veľmi nefunguje,“ priznal po chvíli. „Dostanem sa len na predné zuby. A vôbec to nepení a nechutí po mäte.“
Piškvork súhlasne prikývol. „Pisk! Je to lepšie ako nič, ale moderná kefka je proste lepší vynález. Má presne správne štetinky, ktoré sa dostanú všade.“
„A presne tie musíme nájsť!“ odvetil odhodlane Marko.
Stopy ich konečne priviedli k veľkej, tmavej jaskyni na úpätí Hrmotnej hory. Z jaskyne sa ozýval zvláštny zvuk. Nebol to strašidelný rev, ale tiché, smutné vzlykanie. A tiež sa odtiaľ šíril čudný zápach, ako keď zabudnete v školskej taške desiatu na celé prázdniny.
„Ideme dnu,“ zašepkal Marko. Piškvork statočne prikývol a pevnejšie sa mu chytil košele.
Vo vnútri jaskyne ich čakalo neuveriteľné prekvapenie. V kúte, na obrovskej hromade, ležali všetky zubné kefky a pasty z celého Zubkova. A vedľa tej hromady sedel obrovský zelený drak. Hlavu mal sklonenú medzi prednými labami a z očí mu kvapkali slzy veľké ako kaluže. Bol to ten najsmutnejší drak, akého kedy videli.
Keď ich zbadal, od prekvapenia prestal plakať. Otvoril papuľu, aby niečo povedal, a vtedy to Marko s Piškvorkom uvideli. Jeho obrovské zuby, veľké ako stoličky, neboli biele. Boli žlté, hnedé a na niektorých miestach dokonca čierne.
„Ty... ty si nám ukradol kefky!“ obvinil ho Marko, hoci v jeho hlase nebol hnev, skôr zvedavosť.
Drak smutne prikývol. „Ja... ja som nechcel,“ zachripel a znova sa rozplakal. „Volám sa Hnilozub. Všetci v Zubkove máte také krásne, žiarivé zuby. A tie moje... tie moje sú hrozné. Hanbil som sa. Myslel som si, že keď schovám všetky kefky, vaše zuby budú rovnaké ako moje a nikto sa mi nebude smiať.“
Piškvork zoskočil z Markovho pleca a opatrne podišiel bližšie. „Ale prečo si si ich jednoducho nevyčistil?“ spýtal sa tenkým hláskom.
Drak Hnilozub si povzdychol tak silno, že to Piškvorka skoro odfúklo. „Neviem ako! Som príliš veľký. Tie vaše malé kefôčky sú mi nanič. A nikto mi nikdy neukázal, ako sa to robí.“
Markovi svitlo. Drak nebol zlý. Bol iba nešťastný a nevedel si poradiť. „Vieš čo, Hnilozub?“ povedal priateľsky. „My ti to ukážeme. Čistenie zubov je veda, ale je to zábavná veda!“
Hnilozub zdvihol hlavu a v jeho veľkých očiach sa zaleskla nádej. „Naozaj?“
„Jasné!“ povedal Marko. „Najprv potrebujeme správny nástroj. Tieto malé kefky ti nepomôžu. Budeme musieť niečo vymyslieť.“ Rozhliadol sa po jaskyni. V kúte ležali staré veci, ktoré drak za tie roky nazbieral. Medzi nimi bola aj stará, tvrdá metla na zametanie ulice.
„Mám to!“ zvolal Marko. „Piškvork, pomôž mi!“ Spoločne s myškou metlu poriadne umyli v neďalekom potôčiku. Jej štetiny boli dosť pevné, aby vyčistili dračie zuby.
„A teraz pasta,“ pokračoval Marko. „Potrebujeme jej celé vedro.“ Vrátili sa do Zubkova, vysvetlili obyvateľom, čo sa stalo, a všetci sa s radosťou pustili do pomoci. Pani pekárka namiešala obrovské množstvo pasty s príchuťou mäty a jahôd.
Keď sa vrátili k jaskyni, drak ich už netrpezlivo čakal.
„Dobre, Hnilozub, počúvaj,“ začal Marko inštruktáž. „Najdôležitejšie je nevynechať ani jedno miestečko. Musíme vyhnať všetky tie baktérie. Predstav si, že tvoje zuby sú hrad a kefka je armáda dobrých rytierov.“
Marko vzal veľký kýbeľ s pastou a natrel ju na metlu. „A teraz to najdôležitejšie. Musíš robiť malé krúžky. Akoby si na každý zub kreslil malé, veselé slniečka. Najprv vonkajšiu stranu, potom vnútornú a nakoniec horné plôšky, ktorými hryzieš.“
Hnilozub opatrne vzal metlu do laby a začal. Najprv to bolo nemotorné, ale Marko s Piškvorkom ho povzbudzovali. „Výborne! Ešte kúsok dozadu! Nezabudni na stoličky! Super!“
Drak čistil a čistil. Z jeho papule sa šírila vôňa mäty a jahôd, ktorá prebila všetok predošlý zápach. Keď skončil, vypláchol si papuľu vodou z potoka. Potom sa opatrne usmial do veľkej kaluže, ktorá slúžila ako zrkadlo.
„Jéj!“ vyhŕkol Hnilozub a jeho hlas znel po prvý raz veselo. Jeho zuby neboli ešte dokonale biele, ale boli oveľa, oveľa čistejšie. Žltý povlak bol preč.
„Vidíš?“ usmial sa Marko. „Keď to budeš robiť každé ráno a každý večer, o chvíľu budeš mať najkrajší úsmev v celom kraji.“
Hnilozub od radosti zamával chvostom. Potom opatrne pozbieral všetky kefky a pasty a pomohol ich Markovi odniesť späť do Zubkova. Obyvatelia ich privítali s jasotom. Nikto sa na draka nehneval. Naopak, všetci boli radi, že sa záhada vyriešila a že našli nového kamaráta.
Od toho dňa sa stal drak Hnilozub ochrancom zubkovských úsmevov. Každé ráno a večer si poctivo čistil zuby svojou obrovskou metlou a dohliadal, či si aj deti poriadne umývajú tie svoje. A keď niekto zabudol, Hnilozub sa nad jeho oknom zjavil a jemne zaťukal na sklo, aby mu to pripomenul.
Marko a Piškvork boli hrdinovia. Nielenže vyriešili záhadu, ale naučili sa, že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť s trochou odvahy, vynaliezavosti a hlavne s dobrým srdcom. A tiež zistili, že správne vyčistené zuby sú ten najkrajší poklad.
A čo vy, deti? Všimli ste si dnes ráno pri umývaní zúbkov, či ste vyčistili naozaj všetky? Skúste si po nich prejsť jazykom. Cítite, aké sú hladké a čisté? To je skvelé! Detektívi zo Zubkova by na vás boli hrdí.