Malý kamienok Žulko sa kotúľal a kotúľal. Nebolo to však veselé kotúľanie ako na lúke plnej púpav. Žulko sa gúľal v bystrej a studenej horskej rieke. Zakaždým, keď narazil na iný kameň alebo na tvrdé dno, cítil, ako z neho odpadol maličký, takmer neviditeľný kúsok.
„Ach jaj,“ povzdychol si, keď ho prúd vody opäť prevalil. „Kedysi som bol pekný, veľký kus skaly, súčasť obrovského brala. Mal som ostré hrany a každý ma obdivoval. A teraz? Každý deň som menší a menší. Voda ma brúsi a omieľa, akoby som bol len obyčajné mydlo vo vani. Čo ak sa jedného dňa úplne stratím?“
Žulko bol veľmi nešťastný. Plával dolu riekou celé dni a týždne. Cesta bola dlhá. Videl plávať rybky, ktoré sa pred ním bleskovo ukryli, aj vážky s priehľadnými krídlami. No nič ho nedokázalo rozveseliť. Stále myslel len na to, ako sa zmenšuje.
Rieka sa postupne rozširovala a spomaľovala. Jedného dňa pocítil, že ho prúd unáša na miesto, kde sa voda vlievala do niečoho obrovského, modrého a slaného. Bolo to more. Prúd ho jemne položil na dno, kde ležali tisíce a tisíce drobných, trblietavých zrniečok.
„Kde to som?“ zašepkal Žulko prekvapene.
„Vitaj pri mori, maličký,“ ozval sa vedľa neho pokojný hlas. Žulko zbadal nádhernú, veľkú lastúru.
„Kto si?“ spýtal sa Žulko.
„Volám sa Školopka. Žijem tu už veľmi dlho,“ odpovedala lastúra. „Vyzeráš smutne. Čo ťa trápi?“
Žulkovi sa do jeho kamenných očí skoro nahrnuli slzy. „Cestujem, lebo musím! Rieka ma unáša preč z mojich rodných hôr a cestou ma ničí. Pozri, aký som malý a hladký! Bojím sa, že sa čoskoro úplne rozpadnem na prach a zmiznem.“
Školopka sa usmiala svojím lastúrovým úsmevom. „Ale milý Žulko, ty predsa nemizneš. Ty sa iba meníš sa!“
„Meníš sa? Ako to myslíš?“ nechápal kamienok.
„Pozri sa okolo seba,“ povedala Školopka. „Vidíš všetky tie drobné, zlatisté zrniečka? To je piesok. A vieš, z čoho vznikol?“
Žulko pokrútil svojou malou kamennou hlavičkou.
„Vznikol presne z takých kamienkov, ako si ty. Rieka je ako veľká a trpezlivá umelkyňa. Nechce ti ublížiť. Ona len berie kúsky veľkých skál a pomaly ich na dlhej ceste opracúva. Obrusuje im ostré hrany a zmenšuje ich.“
„Ale prečo?“ spýtal sa Žulko.
„Pretože všetko v prírode má svoj zmysel. Rieka prináša všetky tie maličké kúsky sem, k moru. A tu z nich vytvára niečo nové a nádherné. Vytvára z nich pláž,“ vysvetľovala Školopka.
Žulko sa pozrel na nekonečnú plochu jemného piesku, ktorý sa tiahol popri mori.
„Pláž?“ zopakoval.
„Áno,“ prikývla Školopka. „Pláž, na ktorej sa budú hrať deti a stavať si hrady z piesku. Pláž, kde si malinké kraby vyhrabú svoje domčeky. Ty sa nestrácaš, Žulko. Ty sa stávaš súčasťou tejto krásy. Tvoja cesta sa nekončí zánikom, ale novým začiatkom.“
Žulko mlčal. Zrazu pochopil. Všetok jeho strach bol preč. Pozrel sa na svoje hladké, obrúsené telo a už mu nebolo ľúto stratených hrán. Bol budúce zrniečko piesku na prekrásnej pláži!
„Ďakujem ti, múdra Školopka,“ povedal radostne. „Teraz už rozumiem. Moja cesta mala veľký zmysel!“
Od toho dňa sa Žulko tešil na každú vlnu, ktorá ho jemne pohojdala. Vedel, že časom sa rozpadne na ešte menšie kúsky a spojí sa s ostatnými zrniečkami. A nevedel sa dočkať, kedy sa stane súčasťou veľkej, slnečnej pláže, ktorá bude prinášať radosť mnohým ďalším.
A možno, keď sa budete nabudúce hrať na pláži, jedno z tých trblietavých zrniečok v dlani bude práve statočný Žulko, ktorý si v šume mora spomína na svoju dlhú a dôležitú cestu z vysokých hôr.