Malý kamienok Žulko sa kotúľal a kotúľal. Nebolo to však veselé kotúľanie ako na lúke plnej púpav. Žulko sa gúľal v bystrej a studenej horskej rieke. Zakaždým, ked narazil na iný kameň alebo na tvrdé dno, cítil, ako z neho odpadol maličký, takmer neviditeľný kúsok.
„Ach jaj,“ povzdychol si, ked ho prúd vody opäť prevalil. „Kedysi som bol pekný, veľký kus skaly, súčasť obrovského brala. Mal som ostré hrany a každý ma obdivoval. A teraz? Každý deň som menší a menší. Voda ma brúsi a omieľa, akoby som bol len obyčajné mydlo vo vani. Čo ak sa jedného dňa úplne stratím? Zmiznem a nikto si na mňa ani nespomenie.“
Žulko bol veľmi nešťastný. Plával dolu riekou celé dni a týždne. Cesta bola dlhá. Videl plávať rybky, ktoré sa pred ním bleskovo ukryli. Videl vážky s priehľadnými krídlami, ako sa mihotali nad hladinou. Videl aj deti, ako si pri brehu stavali hrádze z konárikov a blata. No nič ho nedokázalo rozveseliť. Stále myslel len na to, ako sa zmenšuje.
Rieka sa postupne rozširovala a spomaľovala. Voda už nebola taká divoká a Žulko sa konečne prestal tak silno udierať o dno. Jedného dňa pocítil, že ho prúd unáša na miesto, kde sa voda vlievala do niečoho obrovského, modrého a slaného. Bolo to more. Prúd ho jemne položil na dno, kde ležali tisíce a tisíce drobných, trblietavých zrniečok.
„Kde to som?“ zašepkal Žulko prekvapene.
„Vitaj pri mori, maličký,“ ozval sa vedľa neho pokojný a jemný hlas. Žulko sa obzrel a zbadal nádhernú, veľkú lastúru. Jej vnútro sa lesklo ako perleť a na povrchu mala elegantné pásiky.
„Kto si?“ spýtal sa Žulko.
„Volám sa Školopka. Žijem tu už veľmi dlho a videla som prichádzať veľa takých, ako si ty,“ odpovedala lastúra. „Vyzeráš smutne. Čo trápi takého zcestovaného kamienka?“
Žulkovi sa do jeho kamenných očí skoro nahrnuli slzy. „Cestujem, lebo musím! Rieka ma unáša preč z mojich rodných hôr a cestou ma ničí. Pozri, aký som malý a hladký! Všetky moje pekné hrany sú preč. Bojím sa, že sa čoskoro úplne rozpadnem na prach a zmiznem.“
Školopka sa usmiala svojím lastúrovým úsmevom. „Ale milý Žulko, ty predsa nemizneš. Ty sa iba meníš!“
„Meníš? Ako to myslíš?“ nechápal kamienok.
„Pozri sa okolo seba,“ povedala Školopka. „Vidíš všetky tie drobné, zlatisté a biele zrniečka? To je piesok. A vieš, z čoho vznikol?“
Žulko pokrútil svojou malou kamennou hlavičkou.
„Vznikol presne z takých kamienkov, ako si ty. Rieka je ako veľká a trpezlivá umelkyňa. Nechce ti ublížiť. Ona len berie kúsky veľkých skál a pomaly ich na dlhej ceste opracúva. Obrusuje im ostré hrany, aby sa neporanili, a zmenšuje ich, aby boli ľahšie.“
„Ale prečo?“ spýtal sa Žulko, ktorý počúval so zatajeným dychom.
„Pretože všetko v prírode má svoj zmysel. Nič sa nedeje len tak. Rieka prináša všetky tie maličké kúsky sem, k moru. A tu z nich vytvára niečo nové a nádherné. Vytvára z nich pláž,“ vysvetľovala Školopka.
Žulko sa pozrel na nekonečnú plochu jemného piesku, ktorý sa tiahol popri mori. V slnku sa trblietal ako posiaty diamantmi.
„Pláž?“ zopakoval.
„Áno,“ prikývla Školopka. „Pláž, na ktorej sa budú hrať deti a stavať si hrady z piesku. Pláž, kde si malinké kraby vyhrabú svoje domčeky. Pláž, na ktorej sa budú vyhrievať jašterice a kde budú morské vtáky hľadať potravu. Ty sa nestrácaš, Žulko. Ty sa stávaš súčasťou tejto krásy. Tvoja cesta sa nekončí zánikom, ale novým začiatkom.“
Žulko mlčal. Zrazu pochopil. Všetok jeho strach bol preč. Pozrel sa na svoje hladké, obrúsené telo a už mu nebolo ľúto stratených hrán. Cítil sa hrdý. Nebol len obyčajný kamienok, ktorý sa stráca. Bol budúce zrniečko piesku na prekrásnej pláži!
„Ďakujem ti, múdra Školopka,“ povedal radostne. „Teraz už rozumiem. Moja cesta mala veľký zmysel!“
Od toho dňa sa Žulko tešil na každú vlnu, ktorá ho jemne pohojdala. Vedel, že časom sa rozpadne na ešte menšie kúsky a spojí sa s ostatnými zrniečkami. A nevedel sa dočkať, kedy sa stane súčasťou veľkej, slnečnej pláže, ktorá bude prinášať radosť mnohým ďalším.
A možno, ked sa budete nabudúce hrať na pláži, chytíte do dlane aj kúsok statočného Žulka. Skúste sa započúvať, či vám neporozpráva o svojej dlhej ceste z vysokých hôr až k moru.